v mladom dynamickom kolektíve.
Tak to je už tretí obchod s týmto oznamom.
Milá slečna pri pultíku mi ochotne dáva prihlášku. Do tretice všetko dobré, prajem si.
Každé ráno, s veľkým elánom, beriem kôš so smetím a letím ku schránke, s radosťou.
Pocit, dávno zabudnutý v dňoch, keď som sa ju bála otvoriť.
Keď vypadávali farebné letáky ako siroty, to bol dobrý deň, ale keď sa na zem sypali tie dlhé, odporne zelené šeky a štíhle obálky, kde mi doporučujú, že mám do troch dní zaplatiť, lebo...text, ako by ich jedna mater mala.
Konečne, pohovor.
Je nás asi desať, každá s kabelkou, alebo len tak v ruke s bielou obálkou, nádejou.
Nemám strach, s ľuďmi to viem, tých dvadsať rokov za pultom, čo sa mi môže stať.
Obchod je to veľký, hraje hudba, bzučí klíma, paráda.
"Tak, tu sa mi podpíšte a do desať dní vám písomne odpovieme, ďakujeme, že ste prišli na konkurz."
V najbližšej kaviarničke za poslednú stovku dám si kávu a cigaretku, veď si zarobím.
Pri stolíku sedia mladí chalani.
"Tak máš voľno, je to fajn, dva dni vegetiť."
"Už nerobím, pol roka mi stačilo."
"Veď si robil s knižkami..."
"To ma najviac naštvalo, leštiť, len čo sme ich vyložili, to vtedy, keď ľudia moc nechodili. A keď si sa oprel o regál, nohy boleli, hneď vykukol šéf: Chlapci, tu sa nerobí?
Všade mali kamery, ako v base a plat, ten zvýšia, len čo splatia úvery. A otvorili ďalšiu predajňu."
Tí mladí asi sa im robiť nechce, sedieť za počítačom v teplej kancelárii, na to bych bolo.
Koncom týždňa, trasľavými rukami otváram správu, že ma zaradili do zoznamu a zavolajú. Zabudli napísať, že kedy.
Idem kúpiť rožky a mlieko do našej samošky, majú tam oznam, že potrebujú pokladníčku.
Predajňa je malá, trošku ošumelá, ako tá pani pri vitríne. Nie je ani mladá ani dynamická.
A zajtra môžu odlepiť ten oznam.
Príďte, možno sa uvidíme.
