Vracali sme sa zo Spiša na Dolniaky. Trochu sme si zašli. Chcela som vidieť kopce, kde som sa učila lyžovať.
Poznala som ich len z rozprávania rodičov. Bývali sme tam v hotelíku, kde otec pracoval ako čašník. Bolo to pred päťdesiatimi rokmi. Mala som dva roky a nebojácne som sa spúšťala po svahoch.
Často sa mi tie miesta objavovali v snoch.
Nemohla som si to pamätať, ale mali sme doma starú pohľadnicu , tak som dúfala, že to nájdem.
Prechádzali sme dlhým údolím...
Poludnie a prázdny žalúdok, zavelili zastať.
Bol tam taký hotelík, mal desať okien na poschodí. Zovrelo mi srdce...čo keď je to on...
Mal také isté okná a zelené dvere. Trochu neisto ich otváram a s foťákom na krku, vstupujem.
Pri stole sedeli traja hladní chlapi a prišiel aj hoteliér. Chlap mal asi šesdesiat...
,,Tak co si dáte?“
,,Čo by ste nám doporučili? Času máme málo, len na chvíľu sme zastavili."
Usmievame sa hladnými očami.
,,Tak na to, tu máme toto, abych si to nemusel pamatovat.“
Podáva nám dva jedálne lístky v koženkovom obale. Ani sme to nečítali, veď na tabuli pri dverách mali oznam, že dnes varia segedínsky guláš.
Čakali sme pol hodiny pri studenej kofole a monológoch toho chlapíka, o politickej situácii v Čechách, vo svete...
Hanba sem, hanba tam, párkrát som mu do toho skočila, aj súhlasne prikývla, len aby bol povolnejší, keď sa spýtam, či môžem fotiť.
Veľmi som to chcela. Už som sa videla, ako to ukážem v rodine, ako sa to zmenilo, či si aj mama spomenie...
,,Tak to teda nie,“ prešiel do slovenčiny.
,,Ktovie kto ste a kam to dáte. A možno ste od novín.“
,,Tak len ten obrázok na stene...“ nechcem to vzdať.
,,No...“ brala som to ako súhlas.
Dojedli sme, zaplatili a zaželali pekný deň.
Bola som už pri dverách, keď na mňa ešte zavolal.
,,Pani, vy ste asi bosorka! Veď viete, neďaleko miesta, kde sa narodil váš otec, tam ešte isto žijú. Vždy tam boli.“
Môj otec bol Valach a učil nás milovať jeho rodný kraj a tento chlap... bohvie, kde sa narodil a ako žil, keď mal takú trpkosť na jazyku.
Chcela som už len rýchlo odísť. Ale len tak?
,,Pravdu máte! Aj môj muž mi tak vraví: Ty moja bosorka..." L en sa pritom usmieva a po vlasoch ma hladí.
A zatvorila som dvere.
Na druhý deň som zavolala mame.
,,To ste boli celkom blízko a v tom kraji je takých hotelíkov viac, len ste mali za tým mostom odbočiť."
Máš pravdu, mami, mali sme radšej odbočiť.
