,,Dúfam, že nie si zranená..."
,,Neboj sa, žijem. Stalo sa to včera večer. Bolo skoro jedenásť, keď som si spomenula, že dcéra ide skoro ráno na exkurziu a ja ešte musím vybrať peniaze.
Vieš, že to nemám ďaleko, ale bolo už dosť hodín, tak som sa obzerala, či nejde niekto z krčmy podgurážený. Aj sa mi zdalo, že pri ceste stáli dvaja chlapi. Peniaze som vybrala, mobil zapípal, a pri ceste som pridala do kroku.
Zrazu mi jeden s tých dvoch hľadel do tváre. Schytil ma za plecia a strhol na zem. Päste som mala zovreté. Len nech mi nezoberú mobil, peniaze...
Ležala som na zemi pritlačená kolenom toho chlapa, čo mi držal ruku na ústach. Keď povolil, aby som sa nadýchla, začala som kričať o pomoc. Všade okolo sú domy.
Pustil ma. Vtedy som si všimla, že ten druhý mal na mňa namierený mobil. Natáčal. Potom zmizli za stromami.
Sadla som si na lavičku a plakala. Taká hanba! Možno zajtra budem na internete... zaprášená, ležať na chodníku."
,,Teda stalo sa to ešte včera...A u policajtov si už bola?"
,,Nie a ani nepôjdem."
,,To nemyslíš vážne, musíš podať oznámenie.",,
,,Nie, nepodám, veď vieš, kde žijem. Je to malé mesto....budú klebety...napokon, nič mi nevzali, ani nemám zranenie.
Mala som šťastie...a možno to ani nedajú na internet..."
