Tri schodíky pod výkladom, kde visí plisovaná, červená sukňa. Každý deň by som tam chodila, ako vtedy začiatkom decembra, keď sa blížilo naše tanečné vystúpenie pred zrakmi rodičov a priateľov školy. Ja a moje spolužiačky z tretej triedy, mali sme mať oblečené biele blúzky a sukienky červenej farby.
Biela blúzka, to nebol problém, ale sukňu, tú som mala doma v skrini iba modrú. Novú, mi mama nemohla kúpiť, blížili sa Vianoce a každý mal dostať darček, aj moje dve sestry a traja malí bratia.
Už som sa videla, ako tam budem jediná, v tmavej sukni medzi ohnivými.
To mama nedopustila a požičala mi od sesternice presne takú, po akej som túžila.
Keď som v nej odtancovala, s hrôzou som si všimla, že sa mi o niečo zachytila niť, ktorou bola podšitá a trochu sa natrhla, cez tri sklady. Doma som ju rýchlo vyzliekla a zabalila do papiera. Mama si nič nevšimla, mala veľa práce v tie predvianočné dni.
Po Štedrej večeri, keď sa rozbaľovali darčeky, bola som trochu sklamaná. Pod stromčekom nebola kniha, čo som si želala, už som si aj myslela, že na mňa zabudli. No mama sa usmievala, keď som rozbaľovala posledný balíček v hodvábnom papieri.
Červená, jemne plisovaná sukňa, mala trošku natrhnutú niť v lemovaní.
