Bol neskorý večer, robila som úlohy a vylial sa mi tuš na takmer dokončený rys. Bolo mi jasné, že ani do rána ho nedokončím, tak som si vybrala vtedy populárny časopis a nalistovala stranu s lákavým nadpisom: Chcete si písať?
Vybrala som si šesť chalanov, tak z okruhu päťdesiatich kilometrov. Ten, čo sa mi najviac pozdával, zbieral prospekty áut. To som ignorovala. O autách som vedela len to, že majú kolesá. Horšie bolo, že dedinka, kde býval bola na mape kdesi na severe Slovenska.
Prešiel mesiac a už bol jediný, ktorému som písala aj tri razy v týždni. Spočiatku listy s upozornením "Expres" poštárka poctivo nosila k našim dverám. Prestalo ju to baviť, keď videla stále toho istého odosielateľa. Po mesiaci ich len tak hádzala do schránky. Boli v nich fotografie a všetko, čo sme dovtedy prežili.
Ahoj nahradilo môj milovaný. Moja láska. Smiešne? Veď sme sa nikdy nevideli.
Mal tetu v Modre a nahovoril svoju babku na návštevu. Dobre vedel, že z rýchlika vystúpia v Trnave. Mal to byť darček na moje šestnáste narodeniny, čo oslavujem na Jozefa.
Prišiel deň, keď som stála roztrasená, v mini sukni a midi kabáte s vernou kamarátkou po boku, na peróne, ku ktorému sa blížil rýchlik. Príliš rýchlo, aby som stačila utiecť. Ešte ani nezastavil a už som ho uvidela stáť v otvorených dverách. Vyzeral ako na fotkách, stokrát pohladených.
Ako potom tú svoju energickú babku prehovoril, aby išla sama do Modry, dodnes neviem. Ani to si nepamätám, ako prebehol deň u nás.
Len tú noc.
Nespal, aj keď mu mama ustlala na gauči v našej veľkej kuchyni. Rozprávali sme sa. Potichúčky.
Noc už bledla, trochu som zdriemla s hlavou na jeho ramene. Mala som sen, že som ho stretla a nechcela sa zobudiť. Ráno mi nežne hladil vlasy a slnko sa usmievalo.
