Tento rok nás prišlo naraz asi dvanásť. Pripravené párky trčali aj z toho najväčšieho, čo som našla, tak jej hovorím:
,,Mami, to sa nenájde ešte väčší?"
,,Pravdaže, ten červený, tam vzadu."
Pozerám, parádny, ten bude stačiť.
,,To máš nový?"
,,Ale čoby, ten sme doniesli s dedkom zo Žiliny."
Zosmutnela. Viem, stále jej chýba, prežili pekných desať rokov, nedávno zomrel, druhýkrát je vdova.
Ten jej druhý manžel, mal tiež malý bytík, v Žiline, keď sa brali. Potom ho daroval synovi.
,, Naposledy, ešte v zime, vieš už bol veľmi chorý, no stále ho tam ťahalo, hovorím si nevadí, má tam ešte nejaké nové uteráky, zídu sa mu v nemocnici, aj ten veľký hrniec zoberieme.
Tak sme sa v tej zime, naobliekaní v teplých kabátoch a plnými taškami vybrali na trolejbus, čo chodí na stanicu. Lístky som kúpila, polovičné, veď už máme obidvaja po sedemdesiatke, aj som si ich štikla v tom prístroji.
Trolejbus bol plný a keď nastúpili revízorky, mali čo robiť, skontrolovať toľkých, aj im jeden ušiel, dosť sa hnevali.
Keď prišli ku mne, dala som im lístky, nepokrčené a správne označené. Chvalabohu, že som na to nezabudla, aj to sa mi už raz stalo, ale revízor, taký mladý mi len pohrozil, že teda nabudúce to už bude pokuta, nestačí držať lístok pekne v ruke, ľuďom na očiach, ale treba si ho aj cviknúť, čo som teraz urobila. Preto som nechápala, čo mi vraví tá prísna pani, že sú neplatné a že to bude pokuta.
Pýtala som polovičné...
Ale máte ich za sedem, to sú nesprávne!
Márne jej ukazujem občiansky, že som z iného mesta, aj dedka, čo má dieru na krku prelepenú leukoplastom lebo je ťažko chorý, lieči sa na onkológii.
Je neúprosná...
Mali ste si kúpiť za osem korún. Teraz je to za vás dvoch tisíc štyristo. Mali ste si dávať pozor a zistiť presné cestovné.
Nemala som toľko, dala mi šek."
Plnila si povinnosť, viem...
V kuchyni sa zotmelo, len ten hrniec má dobrú náladu, smeje sa na mňa z rohu.
Asi preto, že má farbu červenú.
