,,Mala si tri roky, bývali na Valašsku ..."
Zatváram oči, aby som dobre videla:
Malý hotel v horách, kde otec pracoval a mama nosila na rukách moju malú sestru. Aj ten kopec za domom, na ktorom som sa odvážne spúšťala na lyžiach.
Ja, mestské dievča z šírej roviny... čo sa dodnes nevie na lyže ani postaviť.
Keď napadne prvý sneh, beriem do rúk ošúchanú pohľadnicu...otec dávno odišiel... sľubujem si, že raz sa tam vrátim.
Boli sme na Morave, prechádzali dlhým údolím. Aj tabuľu sme videli: Velké Karlovice, len nebol už čas, zastaviť.
Moje deti už dávno vyrástli z detských topánočiek, ba aj mojim vnúčencom by bol krátky remienok na tých mojich lyžiach z dreva.
Zasa raz viedla naša cesta tým údolím. Veľmi som chcela nájsť ten malý hotelík, veď som presne vedela ako vyzerá. To, čo som nevedela bolo, že takých je v Karloviciach viac. Dúfala som, že to bude práve ten, kde sme si objednali neskorý obed.
Nebol to ten pravý a som rada. Nepáčil sa mi ten hostinský, ani ja jemu, už som o tom písala.
Možno by som to aj vzdala, ale poznám jedného šoféra, čo mi sľúbil, že aj keď budú kamene padať z neba, že to nájde.
Kamene nepadali, ale ráno lialo ako z krhly.
Popoludní už nepršalo a tá ochotná pani, čo nám vysvetlila, kde máme odbočiť, bola usmievavá.
Už sa stmievalo aj v oknách toho môjho hotelíka, keď som robila posledné fotky. Mali zatvorené, majiteľ oslavoval sedemdesiatiny,
,,Nevadí," hovorím tej pani v zástere, čo vyšla pred dvere.
,,Ja si fotím len ten kopec z pohladnice, viete, my sme tu kedysi bývali."
,,Teda, keby ste chceli, majú aj nové pohľadnice, otvorím vám vpredu dvere."
Keď otvorila, stál tam sám oslávenec a hneď sa ma pýtal, či mám tých starých pohľadníc viac a že keď má tie narodeniny...
Dohodli sme sa.
Teraz ju má on, tú moju papierovú spomienku a ja na oplátku, mám nové.
Keď sa roztopí tohtoročný sneh...
Viem, že sa tam ešte vrátim, aby som videla, aké tam rastú kvety.
