Ráno sme vstali a otvorili okno, izba je modro-biela, aj prikrývky na posteli pôsobia rovnakými farbami, ktoré sa neustále odrážajú v zrkadle. Tešili sme sa na oceánske pohľady, na bosé nohy zabárajúce sa do piesku, pobehovanie v plavkách, žabkách, balerínach. Prechádzam mestom pomedzi prímorské domčeky, ktoré niečo v sebe vlastnia, šmrnc, či svoje neodolateľné čaro poskladané do uličiek. Kúpila som si francúzsky croissant a prišla k pláži, k mini prístavu blízko pevnosti, blízko boli čajky, mušle, domáci na prechádzkach so psami. Chcela som len vidieť maják v inej dedine, zdal sa tak blízko.
A keď bol odliv, ľudia sa zabárali do piesku až po stehná, voda bola vzdialená, v tej chvíli úplne neznáma.
.miesto 1, z vrchu biely Paríž:
.miesto 2, francúzsky Fouras na pobreží Atlantického oceánu:
17.9.09
.miesto 3, nedeľná Bratislava:
.miesto 4, Bojnice:
.miesto 5, jesenné Pliešovce:
Kľudne by som si vedela predstaviť za kopcom pri ceste more, holý obnažený oceán s prebiehajúcim odlivom a loďkami, v tej chvíli ponorenými do mokrého blata. Taký bol aj pohľad z francúzskeho pobrežia, s croissantom v papierovom vrecku v ruke, s mentolovými cukríkmi a minerálkou vo fľaši.
Okrem kopca, ktorý pripomína francúzske dni, sa mi pred očami premietajú dediny známe z fotografií, lampy z mojich takmer večerných snímkov niekde v počítači, tieto obrázky známe z predchádzajúcich jesenných ciest, medzi tými istými lesmi a brehmi. Na okraji cesty červené šípky ako symbol rozvíjajúcej sa jesene.
Prišli sme, odomkli zámok na dverách a otvorili drevené okenice všetkých okien. Bolo potrebné zakúriť, prichádzal chladný večer v horách, tma, veľké ticho o chvíľu narušilo prvé auto, neskôr druhé s detskou sedačkou, s malým tvorom s rozžiarenými očkami. Oči večer nedokázali prijať nočné snívanie a pozerali na nás starších do polnoci. V rukách matky, dvojičky.
Nasledujúce dni boli exkluzívne. Do ranného ticha vnikalo len čvirikanie vtákov a detský hlas z vedľajšej izby. Táto chvíľa ukázala v sebe magickosť, slnko predierajúce sa cez okno nás hladilo po tvárach a na pokrčených perinách tvorilo tiene. Lietajúce zrnká prachu, v rozostrenom videní, vyzerali ako bubliny pre H.
Raňajky s teplým čajom a bábovkou s domácim džemom. Raňajky pod jabloňou.
Nosím so sebou Prakticu a odfotím kvetinový veniec v takmer červených vlasoch maminky, chodíme a kráčame po (ne)známych miestach, menia sa, každý rok sa menia. Možno je to len svetlom, počasím, slnečnými dňami, že neboli potrebné gumáky ani pršiplášte, že bodkované gumáky zostali odložené na chladných dlaždiciach v predsieni, pod schodami. Chcela by som si naháňať svoj tieň a raz ho predbehnúť, niekde v tráve označiť seba za víťaza týchto pretekov. Jesenné tiene tu sú na to stvorené, lákajú ma utekať, skackať a poskakovať, pristupiť tak orech alebo gaštan na zemi, žlté listy, najprv sa v nich prehrabať rukou a potom do nich jemne kopať, do toho pestrého množstva.
