Gombíky na košeli som si zapla až po krk, neveľká vyzývavosť na piatkový deň, zjedla som Activiu s marhuľami a lyžičku uložila do umývačky, cit chladných dlaždíc na nohách, kroky tak, že nesmiem stúpať mimo kocky, opatrnosť, detské hry. S detskou dušou. Ako vtedy, keď si pozerám obrázky s balónmi, čo lietajú pod modrými nebesami.
A zrazu sme v meste a obdivujeme farebné krásy, je tu veľa tulipánov a žltých narcisov v kvetináčoch, závany jari, pozdravy, pohľadnice, také obrázky, ktoré si vytváram pred očami, pomyselné plátno: vidím žlté gumáky na tulipánovom poli, vidím tie vône vstupujúce do nosa, ako šípky, ktoré ukazujú smer nádychov a výdychov. Viaže nám kyticu s tulipánmi a fréziami, baví ma niesť ju v meste a občas sa na ňu pozrieť zhora, usmiať sa, že je nádherná.
A možno by som mala niečo urobiť, ten záverečný krok a potom prvý, začať fázy a etapy, vývoje. Ako jar, ktorá začína a bude kvitnúť, kvety ako bozky, láska, aj tá platonická, sledovanie a snaha o priblíženie. Najprv ku kučerám, s ktorým som si predstavovala L. A potom nejaké spoločné sedenia na námestí so sušenou papájou v igelitovom vrecúšku, so zemiakovým cukrom alebo jablkom z obeda. Smiala som sa, že vyrobím scénu pred očami prenasledovateľa.
Dnes chcem spomenúť večernú prechádzku s takmer letnou vôňou dažďa, mokrý betón a teplé kvapky, ktoré mi padali do tváre, na krabice, ktoré nesiem, dážď bubnujúci o kartón. Vtedy si myslím, že výnimočnosť okamihov viem vnímať len keď som sama, že vtedy mi je najlepšie. Ako vo filme. Ako na kopčeku, kde si vyskakujem a robím lastovičky.
A teraz si kreslím obrázky do budúcnosti. Biely papier a ceruzka, len to.
(.foto: ja.)
