Túto kaktusovú zem sme pozdravili nesmelými pohľadmi cez okná autobusu. Pred slovo zem by som mohla zasadiť aj iné prídavné mená, čo tak citrusová zem, béžová, ostrovná, arabská, miestami rybárska a tajomná, kamenná, kostolná, výbušná - vybuchuje krásami. Zem s prívlastkom mini.
Hello, my name is Mario.
Chvíľu nám trvá, kým si počas príhovoru zvykneme na angličtinu s arabským prízvukom, M. v okuliaroch stojí pred jemne opršaným oknom, usadili sme sa v autobuse so šoférom na pravej strane, aj na to si zvykáme, na protismer, na kaktusy pri ceste, kaktusy, ktoré na poliach tvoria živé ploty, na palmy, modré a biele škodovky, červené telefónne búdky, na tváre maltských žien a detí. Tie deti počas karnevalu výskali radosťou.
Počas každého dňa sa cítim ako v rozprávke o Aladinovi, rovné strechy domov evokujú práve tento príbeh, dalo by sa skákať z jednej strechy na druhú. Chýbajú len špicaté topánky a malá opica Abu. A čarovná lampa, samozrejme. Na strechách sa v pastelových tónoch suší voňavé prádlo, takýchto striech sme videli tisíce, lebo z autobusu sa cez sklo pozeráme von, niekedy našim pohľadom bránia kvapky plaziace sa po okne, no prádlo, balkóny, drevené okenice a citróny vidíme aj tak.
Ako v rozprávke sa cítim aj kvôli nepredvídanej úcte a starostlivosti, ale toto už nie je ten istý orientálny príbeh o Aladinovi. Táto rozprávka by mohla byť o dobrých kráľoch, ktorí by pre svoje mladé princezné urobili čokoľvek.
Malťania nám prirodzene prestreli maliarske plátno s prevahou žltej farby, malé žlté kvietky sú všade, je tu jar, sýto vonia vo vzduchu, zvyčajné nahustené vône jari sa nám šplhajú do nosa. Neboli sme zvyknuté, bol to náhly prechod zo zasneženého Slovenska na rozkvitnutú Maltu. Ostrov s palmami, olivami a starými nízkymi vinicami.
Je to ako rumové pralinky, až neskôr objavujeme aromatické pôvaby krajiny.
Niekoľkokrát žijeme tichom v kostole, raz stojíme pod guľatým zdobeným stropom, medzi sviečkami a farebnými kahancami, kľučkujeme pomedzi sväté slnečné lúče. Kamenná podlaha nepraská, ale celkom by sa mi páčilo, keby pod našimi nohami bolo pukajúce drevo a do rozsiahleho ticha by sa ozývalo praskanie pod každým krokom. Ženy v klobúkoch by sa možno začali modliť v rytme našej pomalej prehliadkovej chôdze. Raz sme v kostole boli v noci. Sklo lustrov sa na nás blyšťalo, akoby sa usmievalo.
More je modré, takmer prekvapivo. Keď stojíme na pobreží, na útesoch, vietor sa nám strategicky pohráva s vlasmi, fúka do šálov so strapcami, citlivo pozerám na vlny, na slnečné fľaky vo vode,
prechádzame prezidentskými záhradami s mandarínkami aj citrónmi, s červeno kvitnúcimi stromami, pery červené od plodov opuncie, pery a prsty. Plody, čo farbia ako čučoriedky. Deň sa nesie v slnečných lúčoch, vyzliekame kabáty, chcela by som si dať šaty, sukňu, čokoľvek, čo by vialo pri chôdzi, neskôr, po zotmení, na tmavé ulice padajú svieže kvapky, skôr chladné ako svieže, tieto náhle zmeny počasia sú bláznivé ako apríl, noci studené ako február.
Každý deň napíšem krátke správy domov, v akom sme boli meste, aké bolo počasie, že máme veľa jedla a netreba sa o nás báť. V hlavnom meste si pri fontáne hádžeme do úst cukríkové mandle, z každého okna výkladu na nás vyskakujú červené srdcia a iné valentínske gýče, prechádzame okolo akoby nič, zaujmú ma len tulipány, tulipány v kvetinárstve na rohu. Spomínam na romantiku, na zopár darovaných kvetov, symbolov zrelej jari. Ulice sú zaplavené karnevalovými maskami, milými deťmi a bábätkami vo veselých kostýmoch.
Arabská krajina sa na nás pozerá pod iným svetlom, z Citadelly na ostrove Gozo pozerám na strechy, ktoré sa zlievajú v slnečnom žiarení, pre mňa sú to slnečné lízanky, pomaly strácajú chuť a bledne zlatá farba, slnko zapadá, v modrom svetríku je mi zima. Gozo je útly ostrov, stáli sme v zálive, kde sa natáčala Trója, prišli sme inhalovať morský vzduch ako na liečení. Večer sme v prístave nastúpili na trajekt a pomaly sa dovlnili na náš ostrov, spali sme, vyčerpané a ustaté ako zvädnuté kvetiny. Každý deň sa tak končil.
Fragmenty:
vo vlasoch nosím kvet alebo mašľu,
navštívili sme Kunsill lokali Marsakala aj Kunsill lokali Kirkop s príhovormi starostov v oklekoch, s občerstvením, so sladkými karnevalovými koláčmi,
starý dom, keramika, čerstvá voňavá hlina, štetce v bielom pohári,
výroba skla, ktoré v okne presvitá farbami, za niekoľko minút sa z hrudy žeravého skla stáva vtáčik, mačka a iné zvieratá,
ryšavé mačky na ulici, blízko zálivu s klzkým brehom,
fascinujúce lampy vo Vallette, v Mdine a vlastne všade,
nitrianske mažoretky v nedeľnom The Sunday Times,
lietajúce balóny v hlavnom meste, táto veselá udalosť dáva mnoho podnetov na infantilnosti,
posledná rybacia večera, nostalgické chvíle, posledné objatia, posledné bozky na líca.
+ bonusy:
