Netvrdím, že ja som nikdy nechcela byť staršia, ako som. Mnohokrát som si aj ja vravela, aby som už bola dospelá a aby som už vychodila školu. Tento sen sa mi raz splní. Raz, o niekoľko rokov.
No moje prianie, ktoré mám, je nesplniteľné. Úplne nedokázateľné. Túžim sa vrátiť do môjho detstva. Do veku približne 3 rokov a všetko prežívať od začiatku.
Snívam o tom, že nemám žiadne starosti a môžem si cikať do plienky.
Snívam o tom, že sa znova zahrám s mojou barbinou.
Snívam o tom, že si znova môžem kresliť nezmyselné obrázky, ktorých zmysel chápem len ja.
Snívam o tom, že si môžem modelovať z plastelíny.
Snívam o tom, že sa môžem hrať na pieskovisku a vyklápať si mušle z piesku.
Snívam, že sa môžem zahrať s mojím kocúrikom.
A snívam o tom, že babinka je ešte tu, s nami.
Neraz sa ma maminka opýtala, či si na babinku ešte pamätám. Nuž pamätám. Ako sme spolu kŕmili zajačiky, ako sedávala v otáčacom kresle, ako sa o mňa starala.
A potom odišla. Odišla tam, kde sa všetci raz stretneme. Maminka plakala. Ocinko plakal. Dodko plakal. Všetci plakali a ja som až neskôr pochopila prečo. Odišla...
Túžim sa vrátiť o tých 12 rokov dozadu a vychutnávať všetko, čo som si pred tým nevážila, lebo som nevedela, že to môžem raz stratiť.
Uvedomujem si to až teraz, keď už skoro všetko z môjho detstva pominulo. Môj detský pohľad na svet, ktorý bol v mojich očiach krásny, spravodlivý. Proste úžasný. Nevedela som, čo sú to problémy, starosti a bolesť...
A ten detský pohľad na okolie mi chýba stále viac. Hlavne keď ma stretajú tie skutočné prekážky života.
No nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie...
Tak aké to bude potom???
