Teraz chcem cítiť škoricu, napríklad, pomaranč alebo napuchnutý grep a jeho lepkavosť na rukách, dnes premrznutých, lebo držali modro-červený dáždnik, bolo potrebné ho sťahovať a rozťahovať, keď som vstúpila do dažďa, chvíle veľmi mokrého sneženia, čiastočné vločky, predstava, na pešej hrajú zvončeky, niečo svieti, výklady, kde padá vatový sneh, vianočný stromček, o ktorom som čítala v novinách.
V červených čižmách a pod tým dáždnikom, chvíľu sa rozprávam s predavačom zo stánku s keramikou, prehŕňam sa rukami farebnosťami keramiky, vraví, že to sa rozbiť nemôže, platím, želá mi pekné sviatky, tak ako každý dnes, aj dni pred. Stále to bubnovanie kvapiek o dáždnik, jesenné melódie dažďa, chcem sneh, veľa veľa snehu. A vonial punč, cigánska, miestami trdelník obalený škoricou alebo orechami, možno aj iné príchute. A mláky, do ktorých neustále skáčem. Taká atmosféra.
Včera som písala a nedbalo, len tak preberala slová, hľadala myšlienku, ktorú by som zakomponovala do odkazu, sedela na posteli a papier som mala na kolenách, ten papier, ktorý mal smerovať do vrecka kabáta, niečo o tajnostiach, úsmeve a farbách, stále som nad tým rozmýšľala, či áno, a prečo vlastne, či by som v tom pokračovala a písala som, nakreslila dva tulipány pod slovo secret!, a zhasla lampu.
Dnes nechcem nič súvislé, dnes len časti, útržky, strihať prítomnosť na malé drobce, niektoré veci zamlčať, písať to, čo som videla, farebnú šatku, mincu na zemi, ovocie v košíkoch, pípanie v obchode s oblečením, časopisy s pokrčenými stranami, diáre na rok 2009, veľa dáždnikov vonku, v obchodoch voda stekajúca na dlážku, knihy, knihy. A možno som chcela vidieť niečo úplne iné, možno kávu, možno palacinky.
Zabudnúť.
A ten odkaz sa nakoniec aj tak nepodarilo dostať do jeho blízkosti ešte pred Vianocami, škoda, škoda.
Čaká nás tu upratovanie a pečenie koláčov, zdobiť medovníky, niektoré si na sebe nesú mandle a prikrášľovanie nie je potrebné. Vešanie gúľ na stromček, rôznorodosť štýlov, dnes som počúvala o ručne vyrábaných salónkach, o darčeku vo veľkej červenej krabici z BA, o svadbe a spoločnom byte.
A potom v Tescu na 3. poschodí novinky o bábätku H., úsmevoch, Štedrom večeri a operácii.
A stále mi kmitá hlavou to spojenie, záhadnosti na bielom papieri, ktoré už mohli vyvolávať otázky, mohli a nemuseli, slová bezúčelné, vlastne na nič nečakám, asi som len tajne zaľúbená a tú skutočnú intenzitu niekde skrývam pred sebou, možno si nič nechcem pripustiť, aby nenastalo sklamanie.
A teraz jem gumené medvedíky, počúvam pesničky o Vianociach a chystám sa na dokonale pokojný spánok.
A bolo ťažké nemyslieť na situáciu, odosobniť sa a chvíľu mlčať, prázdne slová, tiché, naučiť sa vnímať to dobré, čo bolo.
A musím si pamätať, že v kníhkupectve v Maxe majú Marcela Prousta: Hľadanie strateného času.
A mám rada, keď veta začína na a.
A... a nič.
