Prehriate lieskovce prehŕňam rukou a počúvam narážanie orechov o dno misky, otázku, ktorou sa pýtajú, či ich je aspoň kilo, odpoveď letí cez plot, že nie, to sú už len zbytky. Zhrniem z rúk gumené rukavice, ktorými som si chránila ruky pred bodliačmi, možno som vyzerala ako pohodlná, neprispôsobivá panička, ale to teraz nikoho nemusí zaujímať. Ani toho, kto mi to povedal.
Tak som myslela, že také zlé to nebude, ale bolo. Nečakala som toľko rozcitlivených chvíľ, vlastne len jedna, ale natoľko zasiahnutá, že až. A ja som nedokázala plakať, nie, je mi to ľúto. Bola len nebadateľná triaška.
Chcela by som napísať niečo o počasí, páli slnko na hlavy (v klobúkoch), sem-tam príde mrak a možno na moment zníži teplotu o pol stupňa, stupeň. Nie sú kvapky ani mláky, do ktorých by sa dalo skočiť, len fúka vietor a bráni lopte voľne lietať, keď hráme voleybal, keď sa smejeme na nešikovných podaniach či prihrávkach, Eimy vracá trávu a za chvíľu už vrtí chvostom, pýta si slaninu, čo opekáme, plánujeme Španielsko, či more, či bazén a ako lietadlo, mesiac, miesto máme. Do štvrť na dve tam potom sedia pod lampou, rozhovory, otravné komáre, môj spánok skôr, ako lúčenia pred Nemeckom.
Hladkám žabu a jej studenosť.
Naliali si víno, nakrájali rajčiny a papriky. Na druhý deň som si obliekla kvietkovanú košeľu a tmavomodré nohavice, do tašky hodila fľašu s vodou, potrebné veci, knihu: Stalo sa. Na zastávke stála cigánka s kočíkom, šofér mi vydal 12 korún, strčil do ruky lístok, sedím a uvedomujem si, že
ja som len taký tichý pozorovateľ diania, vždy a všade.
A lúčenie pred Španielskom bolo nepodctivé a nedokonalé, zabudla som odovzdať nabíjačku, nervozita, naháňanie, chaos, rozsypaná pizza a jej vône po okolí. Aspoň rýchle objatie a pusa, zopár slov, aj keď nie všetky, ktoré boli potrebné, vysloviť ich, možno podporiť a ospravedlniť sa za prechádzajúce dni, ktoré som nezvládla, nezvládla svoje pocity.
Princ Bajaja, sedeli sme na zemi, ja a B., veselé melódie v krásnych kostýmoch, farebnosti, známe tváre na dvoch pódiách, z každého sa odráža úsmev iného pôvodu a dôvodu, aspoň tak si myslím. Stratené púzdro na foťák, blonďavé kučeravé dievčatko v ružových šatách, deti, deti, hlava draka, zdá sa byť mäkká, kúpili mi kyslé lízatko, aj som poďakovala, pohladkala malého K. po hlave a jeho hebkých vláskoch, rozlúčila sa a zavolala odvoz domov, lebo nie sú peniaze na autobus, v modrom aute, predbiehame osvetlenie mesta, chodcov na chodníku, zašuchotá obal z Haribo cukríkov
a ťažké rozhovory, vážne témy nútiace zamýšľať sa nad odpoveďami, nikoho nezraniť, ale podržať, nemlčať, ani netrepať blbosti, správať sa primerane, tak akurát. Zlé pocity na duši, zlé.
Keď som vstala, odkrojila som koláč poliaty pudingom, na chvíľu zapla počítač, dve vety, možno tri, cez okno prenikajú slnečné lúče (ne)skorého rána, lietajú čiastočky prachu. Chcem také ráno, že vstanem dobrovoľne o šiestej, odomknem bránu a na brehu, čo je tak blízko, pozbieram skoré kvapky rosy, odfotím ich, pocítim ich sviežosť a nutnosť bytia, priblížim sa rukou, dotyk, jemná tráva, prebúdza sa susedov kohút, vrabce aj lesná zver. Chcela by som zhliadnuť srnku alebo polievať muškáty pri východe slnka.
Tento týždeň by som nazvala týždňom okamihov lúčenia.
Niektorí práve cestujú, spia v autobuse s vankúšmi pod hlavami, otvárajú okná pre svieži nočný vzduch. A ja som doma, nemôžem zabudnúť informácie pre ňu, raz, že dnes som stretla M. pri synagóge, potom na pešej, pil kofolu a čítal noviny modrými očami, že bol sám, teda nie úplne, len čiastočne.
