Známky jesene, listy,
mraky, vietok, fúka mi do tváre, vlasov, kráčať po chodníku aj s hippies-maminou, skate-segričkou, obyč-ocinom a zasneným-ja. Z diaľky počuť hlasy, spevy, folklórny súbor vyspevuje stále tie isté pesničky, aj s "prdákom", všade víno, burčák, zrnká, kričiace deti na preliezkach, pri prasiatkach, srnkách, kŕmia ich, celý deň, veď tie srnky ani nemôžu byť hladné, už len z toho závanu cesnaku zo stánku s langošmi, pri ktorom sa zastaví nejeden fanúšik smerujúci na hokej.
Stará dáma spieva, bučí, kvíli, stíchne, ľudia otočia lavičky, vyskočí haluzný Prometeus, šiesti bohovia v bielom, zlatom, Prometheus pripútaný, orol mu berie pečeň, každý deň dorastie a dokola. Chudý Herakles posiluje, činka v jednej ruke, zabije tigra. Vznik človeka, voľného, slobodného, nespútaného.
Sledujem Zuzanu Kanócz z Portie Coughlanovej, Evu Pavlíkovú z DAB-u, nie však na javisku, ale v pozícii diváka, tlieskajú, podporujú mladé talenty, zababušené a ja si spomeniem, ako mi je zima, že si kúpim bielu vlnu a po dlhých jesenných večeroch budem štrikovať a uštrikujem dlhý dvojmetrový šál, jemný, hlavne teplý, ktorý budem nosiť celú zimu a vďaka nemu mi nebude zima.
Ani teraz, keď kráčam parkom, lúskam zrnká, by mi nebola zima, len by som kráčala, rozmýšľala nad peknými vecami, žiadna škola. Chodník sa točí, auto ide po parku, po chodníku pre chodcov, uhneme sa, stojíme pri zábradlí, presne tam, kde sa malý "potok" vlieva do rieky Nitry, prechádzame po moste, veľa vody, hnedej, špinavej.
Vezieme sa v aute, na križovatke postojíme, vedľa nás zastane aj náklaďák, s okienkami, prázdny, vnútri nič nevidieť, podivný vodič, hlavou mi prebehla myšlienka, či to nie je jedno z tých pašeráckych áut s nevinnými ľuďmi určených na export do Nemecka. Vedľa cesty sprajeri tvoria nové dielo, nie tie špatné obyčajné nápisy, ale jedno z tých krásnych, farebných,
musím si nabudúce všimnúť.
Prázdna hlava, vyvetraná, tešiaca sa na teplo z krbu a na šál, ktorý raz bude a na horúcu čokoládu, ktorú si raz sama uvarím a na Stevana Sufjansa.
