Nemôžem zaspať, prehadzujem sa z jednej strany na druhú, žiadna poloha mi nie je dobrá, ani tá moja obľúbená, osvedčená, vír myšlienok, nie a nie prestať, len si tam víri.
Sedím v otvorenom okne, mobilom si svietim na môj krásny zápisník a ceruzku prechádzajúcu po ňom, motýliky, fialové, kvetinky, z okna vidím mesiac, občas ho zakryjú obláčiky, rôznotvaré, bledé, tmavé, priesvitné, veľké, malé, a ja si kazím zrak, je mi zima, ale aj napriek veľkej snahe zaspať, nie, hviezdičky, vidím veľký voz.
Nechcem tam ísť, každý sa teší, ja nie, melanchólia, depresia, smútok, to je to čo ma teraz baví, všetci tam budú hnusne veselí, vysmiati, ale keď mne sa vôbec nechce, počúvať tie veselé zážitky, nasilu sa smiať, prejavovať záujem, tešiť sa že vidím tie tváre, aj keď po nich vôbec netúžim, koho som chcela vidieť, toho som aj.
Chcem byť sama, tu na mojom okne, vetrík ma ofukuje, zimomriavky po celom tele, škrabot ceruzky, snažím sa nepísať príliš nahlas, aby som niekoho nezobudila, aj keď autu, čo sa pri nás otáčalo sa to plne podarilo, počujem kroky, po studenej dlážke.
Nemôžem spať, aj napriek tomu mám chuť na kávu, kapučino, niečo horké a teplé.
Mobil mi každú chvíľu zhasína a ja nič nevidím, len počujem chrápať vonku psa, nášho, baterka sa mi vybíja, ou nie, keď sa stratím, budem potrebovať pomoc, niečo dôležité vybaviť, čo budem robiť? Asi nič, nebudem predsa písať po tme, tupou ceruzkou.
Ráno naschváľ zaspím, budem sa tváriť, že som chorá, mŕtva, padnem zo schodov, z okna, len aby som nemusela ísť medzi tých hnusných veselých ľudí, ktorých ani trochu nebude zaujímať, že JA nemám náladu na vtípky, príhody ani kofolu, ani to jediné, na čo som sa tešila mi nezostalo, nechcem ho stretnúť, kuknúť mu do očí, nie, už nie, radšej si budem obzerať moje Conversy, alebo nie, tie mi ho pripomínajú, tak radšej moju tašku, ale nie, tá je príliš veselá farebná, dám si čierne tričko, pochmúrne ako ja a budem obzerať to.
Baterka sa vybila, úplne, zabalím sa do paplóna, ohrejem sa...
Pochmúrnosť, depresia, melanchólia, smútok.
