Cesty, cesty a koľajnice, po ktorých vlak smeruje do Viedne, prišli Španieli a pýtali sa na tento smer, B. hovorí a ja sa usmievam sediac na sedadle s rakúskymi novinami v ruke. Za oknom veterné mlyny, záhradky a ranný bežec na trati cez ovocný sad, polia so žltou repkou olejnou, na stanici modrá tabuľa a odchádzajúci vlak.
Neskôr si v sebe nesieme únavu, béžové mangové nákupy, jahodový krém na ruky a sušený melón z bratislavskej autobusovej stanice, čakania na lavičke v BA, čakania na lavičke v NR, nitrianske čakanie s bielou čokoládou v umelom kelímku. Takmer zaspíme v autobuse číslo 2, trasú sa nám hlavy. Lístok z vlaku mám stále v hnedej taške, na ktorej sa mi pokazil zips, keď som šla zaplatiť za béžový svetrík.
Ten pán, čo vystúpil na zastávke pri rieke mal plné vedro čerešní. Naše domáce čerešňové obdobie sa skončilo, preskočilo na maliny, neskôr černice a iné ovocie, stále niečo, bylinkové čaje, mäta, medovka, žihľava a bledozelená tekutina v šálke s guľatým telom. V autobuse sedelo aj kučeravé cigánske dievčatko s čelenkou vo vlasoch a úprimnými očami, pohľadom na svoju sestru, ktorá sedí nepokojne s nohami vo vzduchu.
A ja som nepokojne stála v roláku, v tomto teple.
V ten deň bola sobota a nad Lupkou úplne viditeľná dúha, farebný prechod, aký sme študovali na výtvarnej, štetce v rukách, vodové farby. Ale v ten deň dúha nebola nakreslená, bola skutočná, po slnečnom daždi, chvíľu bola a potom pominula, neviem kam, možno sa presúva nad iné mestá, iné slovenské dediny. V ten deň som v oranžovom kabátiku na gombíky prešla námestím, chvíľu sme stáli a počúvali swingový koncert. Lízali sme zmrzlinu s príchuťou tureckého medu. A spomínam si na nočnú cestu autobusom s hudbou v ušiach a čerstvými muffinami v miske, kúsky jahôd v ceste, zázvor v inam košíčku.
Máj skončil, tak teraz o ňom aspoň čítam a pozerám film, pre krásu čítam poéziu K. H. Máchy. Zdá sa mi, že jar prišla nečakane, bez príprav, narcisy a tulipány sú preč, ako aj čerešne a zopár višní z mini stromu. Že už je tu skoroleto, prázdniny a rajčinové šaláty na raňajky, Taliansko, Nemecko, Slovensko, cesty niekde medzi.
Dnes sa diali iné veci. Videla som svadbu, svadobné kvety a svadobné stuhy na autách pred evanjelickým kostolom, svadobné klopkanie hostí, ale svadobný pár som nevidela. V solárku si pozerám obrazy, obraz so zeleným stromom a červenými plodmi, chvíľu stojím pred zrkadlom v podprsenke a potom 4 minúty ležím pod umelým slnkom, na odporúčanie kožnej. Prekročila som špinu na chodníku a odbalila krovku za 7 centov. Vietor mi úplne rozfúkal vlasy.
Chcela som, aby sme sedeli na streche zabalení v deke a počúvali hudbu zo vzdialeného amfiteátra, pozerali na bieleho cválajúceho koňa a svetlá, ktoré sa pomaly rozsvietili, vietor by nám nevadil, veď dnes je mimoriadne teplý, nevadili by nám ani guľaté oblaky nad našimi hlavami.
Na toto myslím, keď po západe slnka zbieram levanduľu a skladám z nej kyticu. Vonia. Vonia kytica i moje ruky. Hudbu z amfiteátra počúvam z terasy, opierajúc sa lakťami o zábradlie, v pravej ruke držím hrianku s roztopeným maslom, bosé nohy, ponožky s bodkami, pohľad na bieleho cválajúceho koňa a svetlá, čo sa pomaly zapínajú v diaľke aj v dedine. Toto všetko si zapíšem do ružového zápisníka, je tam viac, omnoho viac. Levanduľa je na nočnom stolíku, tak v noci bude prenikať do mojich snov svojou výraznosťou. Viem, že by sa mi páčilo nazbierať takú istú kyticu do vlastného bytu, kde by po koberci behali deti, deti môjho muža, beh v presvetlenom byte na desiatom poschodí.
Prší. Otvorila som okno, aby som lepšie počula kvapky dopadajúce na strechu, cítim mokré ihličie a dym. Koncert už nepočuť. Zo včerajšej gymnastickej zostavy ma bolí telo.
