Nič ma nebaví, nič nemôžem.
Neznášam tie dni! V hlave mi hučí a duní (ako keď dvaja japonskí sumovia skáču po streche nášho auta), nohy a ruky ma bolia (ako po celom dni strávenom v posilovni), v bruchu mám kŕče (ako keby ma dokopali traja skíni za šikmé oči), som unavená (ako po celodennej namáhavej túre po Tatrách)...
Mám tie moje dni. Len a len MOJE...
Aj teraz ležím na posteli, skíni mi kopú do brucha a sumovia skáču po streche. Nevládzem sa postaviť... Ešteže mám po ruke zdrap papiera, na ktorý môžem zachytiť moje myšlienky (z druhej strany papiera sú napísané tipy Prečo a ako prestať fajčiť) aj nejaká tá ceruzka sa tu našla. Síce tupá, ale píše čo jej nakážem.
Prečo jednoducho nemôže tá bolesť obísť aj mňa? Veď niektoré ani nevedia o čom vravím...
A tabletky proti bolesti? Nie, ďakujem. Tých už mám dosť. Som doslova pretabletkovaná rôznymi druhmi, ktoré aj tak nezaberajú. Alergia, migréna, žalúdok... Nechcem už viac. Stačí mi...
Mám tie moje dni. Len a len MOJE...
PS: písané 2. augusta o pol noci
PS2: až dnes som to prepísala z toho zdrapu papiera :)
