Konečne raňajky na terase. To je niečo, čo mi chýba na jeseň, v zime, keď nemôžem nasávať energiu z ranných slnečných paprskov a vychutnávať si to príjemné teplo a syr, čo chutí ako olivy, len s oranžovou farbou, chleba s paprikou a čítať noviny. Zvláštne noviny, hľadieť na svoju fotku vycapenú tam.
A chcem sa prechádzať záhradou, sem-tam odtrhnúť jabĺčko, rajčinu a pískať si Nohavicu, oprieť sa o plot a pozerať na suseda, ako vyberá zrnká z tekvíc, nechať si ohrievať tvár slnečnými lúčmi a kričať na toho muža "odvedľa":
,,Hééj susedko! Už ste poschovávali jablká na zimu?"
A susedko sa začne sťažovať na tohtoročnú slabú úrodu jabĺk, že na jar zamrzli a že neplodili a že nerástli a ak aj narástli, tak sú červivé a že ich doďobali drozdy.
A ja sa rozhodujem medzi roládou (kúpenou) a pudingom (domácim). Puding jednoznačne víťazí.
Dnes mi maminka na moju prosbu (,,Mamíí, už viem čo chcem na Vianoce. Knihu od Žuchovej!") povedala: ,,Ty čo si, intelektuálka? Tie stále čítajú knihy..."
Tak teraz neviem, čo je na tom zlé, že chcem knihu. Mala by byť rada, že nechcem nijakú retiazku alebo drahý parfum alebo niečo iné, nenormálne drahé.
Na prechádzke po brehu, kde skáču kobylky, včely opeľujú žlté kvietky
a svrček sa vyhrieva na kameni, pridám sa k nemu a sadnem si na zem, netrápia ma žiadne chrobáčiky, ktoré mi lezú po tele a šteklia. Je mi príjemne, nikým nerušene, rozmýšľam nad všetkým možným naokolo a všetko sú to len také drobnosti, lietajúci motýľ (ako je možné, že sa udrží vo vzduchu?), výkriky z futbalového ihriska (koho to preboha baví naháňať sa za loptou deväťdesiat minút?) o ľuďoch v lietadle (to sa v tej výške neboja?) a aj o balóne,
ktorý štartoval na agrokomplexe a že v tom balóne sú určite aj ľudia, ktorí sa na mňa pozerajú, ako sedím na brehu a pozerajú aj na našu strechu, do našej záhrady a proste všade a kradnú nám súkromie.
A možno si ma ani nevšimli, ani náš dom, ani záhradu a možno ani našu ulicu, dedinu. Pozerajú na polia, priemyselný park, sídlisko a čudujú sa a ja som len príliš naivná...
A keď som si večer krájala jablko, vo vnútri neboli len malé čierne zrniečka, ale aj malé hnedé plochy a keďže mi bolo ľúto vyhodiť celé jablko, tak som ho krájala na takmer priesvitné plátky a vykrajovala každý odtieň hnedej a keď som tie tenké plátky jedla, všímala som si každú pachuť.
A maminka potrebuje vytlačiť nápis: Svojím správaním neubližujem iným ľuďom. A pripne ho na nástenku v triede a ja si vravím, že aj nám v triede by sa niečo také zišlo, aby, keď bude mať niekto zlú náladu, si to prečítal a nenavážal sa na ostatných, nevinných.
A keď sme sa dnes rozprávali o štvrtku, že o jednej vyrážame, nepôjdeme na obed, ešte v stredu treba ísť na nákupy, tak mi to prinieslo obrovskú nedočkavosť.
A dnes bol zvláštny deň, taký neobyčajný. Tá neobyčajnosť bola tvorená úplne bežnými obyčajnosťami, ktoré však boli skomponované do jedného neobyčajného celku - dňa zvláštneho, neobyčajného, výnimočného. Aspoň pre mňa.
