Mám rada, keď mi piesne alebo vône pripomínajú pocity, je to prirodzené, sú to asociácie, čo ma neustále prenasledujú a ne(u)bránim sa im. Nechcem si z vlasov zmyť tú vôňu cigaretového dymu, cítim ju, kombináciu dymu a parfému Coco Mademoiselle a vidím február, reštauráciu so žltými stenami a všeličo iné, čo som si zapísala na hladký biely papier, schovala do nočného stolíka, zhasla som lampu a išla spať.
Na druhý deň ešte stále z pouličných lámp viseli cencúle, ešte stále tu bol sneh, ktorý začal padať v okamihu, keď som vyšla z hlučnej zafajčenej miestnosti s veľkými sklenenými oknami, keď mrzlo, určite mrzlo a z tmavej oblohy pomaly a riedko padali prvé snehové vločky. Na chvíľu som sa vytratila z gitarových melódií koncertu, nedala som si čiapku s kvetom, len ružový šál a rukavice, v noci, v meste, na chodníku stojím sama.
A padá sneh.
Vrátila som sa k vnútornému vianočnému osvetleniu, spolu sme pili hruškový džús, krútila som na stole fľašou, nervózne trhala etiketu, dupala podpätkami čižiem a sem-tam si pohladila nohu v sivých pančuchách. Potom si k nám prisadol D., každej nakreslil obrázky hradov, Trenčiansky, Beckov a Čachtice, a keďže nám tento cudzinec svojim smutným vianočným príbehom v neznámom meste nechcel kaziť náladu, len si vypil svoje vyprchané pivo a pokračoval v zúfalom sedení a čakaní pri dverách podniku. A my sme pokračovali v našich zúfalých rozhovoroch, ktoré pripomínali americké romantické komédie.
Obrázok Beckova som si odložila do peňaženky, takú malú drobnosť.
Ocinko vravel, že rannou cestou do práce mu na displeji v aute svietilo - 15°C, to keď bol v doline, pri poliach, ja si v - 8°C mraze nesiem v plátenej taške korčule, mrznú mi vlasy, ale rieka zamrznutá nie je, plávajú v nej kačice, plávajú v hmle, v mrazivej vlhkosti posledných decembrových dní, štípe ma nos a nohy sa mi šmýkajú po chodníkoch, po uliciach. Ešte si v obchode kúpim farebný 36 obrázkový film a krém Garnier na suchú a veľmi suchú pleť. Vraj (o)chráni pred mrazom a inými vplyvmi počasia.
Pila som biely čaj a čítala vianočnú knihu "Človek nie je nikdy úplne šťastný".
V sklenom svietniku horel maxi kahanec.
21:44, slovami som zabila šancu, akúkoľvek nádej.
Sedela som na posteli v tureckom sede, keď som o tom hovorila, neopierala som sa. O chvíľu som sa už usmievala a povedala som "bude lepšie". Usmievala som sa, aby som neplakala.
Papája a sušený ananás, sladkosť, ktorá ma u(s)pokojuje.
Myslela som na to, že nechcem byť klbkom, ktoré si pohadzujú, ale chcem pliesť príbeh, lásku.
Dym som si z vlasov zmyla, aby som pri sebe necítila začiatok.
Horúca sprcha, symbolická očista pocitov.
Keby existoval krém, ktorý by ma ochránil aj od vonkajších vplyvov ľudí, teraz by som si s ním voňavo líhala do postele. Ale mám len žltý Garnier.
