Mohla by som pozliepať všetky už stvorené fragmenty a písať o jari, podrobne opísať cestu popri rieke, hrboľatý chodník, tmavého muža, čo kráčal oproti a nezakopol, aj keď len plytko zdvíhal nohy, minimálny výskyt kačíc na vode, pučiace stromy a kríky, na ktorých sa rozvíjajú malé pastelové kvety. Ale to už mám zaznamenané,
aj o vznášajúcich sa holuboch na Mostnej,
o prvom zmrzlinovom poobedí
a kvitnúcich magnóliách, na ktoré si vymýšľam ódy,
je to skoro ako óda na radosť v ružovom sfarbení.
Teraz by som sa najradšej presťahovala na tulipánové polia a krhlou polievala každý jeden kvet. Najlepšie, keby boli žlté a všetky moje.
Na druhý deň ráno cez okno vidím padajúce kvapky a bažanta na brehu.
Vystúpili sme zo zeleného auta priamo pred bránami kaštieľa. Predstavila som si, ako z koča vystúpil barón Henrik Lindelóf, nepredstavila som si presne tvár tohto muža, jeho meno som si len neskôr doma vygooglila. Ženy v gigantických čipkovaných šatách, ako sa so slnečníkmi prechádzajú zelenými záhradami, oblými chodníkmi. Ihličnaté stromy, v tráve šišky. Okná kaštieľa sa lesknú, odrážame sa v nich, sú biele ako pena v kúpeli, za priesvitným sklom je vo váze gerbera a sochy, nejaké kamenné umenie.
V priestore bieleho kaštieľa s balkónmi a vzorovými zábradliami sa odohrávajú biele rozprávkové svadby bohatých pánov. Vlečka nevestiných šiat sa kĺže po tráve, manželia si štrngnú bielym vínom a opäť sa pobozkajú,
ako sa bozkáva pod zakvitnutými ovocnými stromami.
Vo sviatočnej nálade sme vyliezli aj na kopec so zrúcaninou hradu, zbierala som fialové kvety, aby som ich potom povrchne nechala ležať na jednom zo zrútených múrov. Medzi kameňmi chlapi kopali dieru. Naivne si myslím, že hľadali poklad. Ešte chvíľu obdivujeme vrchy stromov, poviem, že sa mi páčil Jašíkov opis
Nad mestom čnel veľký viničný vrch. Jeho temeno pripomínalo bradavicu na prsníku gigantickej ženy.
a pozrieme na jazerá, vetroň na poli a dymiace sa komíny a cestou späť, sledujúc žltú turistickú značku, chlpaté baburiatka a kvitnúce kríky. Potom v aute lížeme sladkú zmrzlinu a mlčky sa vraciame domov. V nádychu histórie, ktorou sme sa prechádzali, si v rýchlosti fascinovane prezriem areál starobylých kasární pri kruhovom objazde.
Teraz je večer. V okne mám žlté symboly jari - narcisy v kvetináči, niesla som ich z obchodu cez mesto, položila som ich na stôl v čajovni a celý deň pozorovala postupné zmeny, pučanie, kvety. Boli to okamihy.
Áno, je večer, je noc a moja rodina spí. Je noc a je jar. A ja si len tak prezerám naše prechádzky:
