Po 10 mesiacoch tvrdej driny nastáva konečne obdobie oddychu... Povedala som oddychu???... Neviem či to tak bude aj v mojom prípade, vzhľadom na našu veľkú záhradu, veľký dom a veľa roboty, ktorej sa nájde vždy a všade a na ktorú maminka s ocinkom nestačia sami...No určite to bude lepšie, ako každý deň stávať o šiestej do mojej "obľúbenej" školy... Ale hlavné, na čo sa teším, že sa konečne vyspím do ružovučka. Na to som totižto nemala počas školského roka dostatok času...
A čo som za tých desať mesiacov získala???
To úplne prvé, z čoho sa najviac, ale najviac teším je niečo, lepšie povedané niekto, kto vstúpil do môjho života nečakane, v pravú chvíľu...
Pajuška!!! Človiečik, ktorého som si po prvom spoločne strávenom dni (nemyslím tým ten deň D, keď sme sa prvý krát videli - 1. september, ale deň, keď sme sa začali spoznávať... to je 4. september, keď sme po škole išli do centra len my dve) obľúbila... Bola som veľmi prekvapená, že som sa dokázala rozprávať s niekým, koho som videla druhý krát v živote. Vtedy som si uvedomila, že niečo na tom asi bude...
Je to moja spriaznená dušička, o ktorej asi každý v mojom okolí vie. Osôbka, ktorú ľúbim predsa, nedokážem sa na ňu hnevať, nedokážem riešiť moje problémy bez nej, nedokážem si ani predstaviť, čo by som robila, keby ju v ten deň D nespoznám...
To druhé, čo som získala, sú moji noví spolužiaci. Konečne som našla ľudí tak podobných mne, ale zároveň tak odlišných. 34 ľudí, z ktorých nie všetci mi boli na počiatku sympatickí. No neskôr som si obľúbila takmer všetkých a nevymenila by som ich za nikoho, nevymenila by som ani jedného člena našej veľkej "rodiny". Naša trieda by už nebola taká, aká má byť... Taká skvelá, zábavná, aj keď niekedy mám pocit, že taká otrasná a nudná...
Neviem, či to môžem nazvať, že som niečo získala... Naučila som sa ovládať ďalší cudzí jazyk (no ovládam ho, ako ho ovládam :D).
Španielčina je pekný jazyk. Páči sa mi ich prízvuk a celkovo tá výslovnosť. Len z mojich úst znie tá španielčina totálne fatálne.
Vďaka španielskemu gymnáziu som spoznala okrem spolužiakov a nového jazyka aj "zahraničných ľudí" priamo zo Španielska. Silvia, Marisol, Luis, Tereska a Cézar. Učili nás španielčinu (niektorým sa to aj podarilo). Na začiatku roka som si ich obľúbila... Potom som spoznala aj ich zápory a niektorých som znenávidela... Ale teraz, keď som sa dozvedela, že pár ich odchádza naspäť do ich rodnej krajiny, som zistila, že mi budú chýbať.
Na novej škole, v novom prostredí som spoznala nový objekt "túžby"... Jeho iniciálky sú DS. Kto ma pozná, vie, kto nepozná nevie a ani nemusí vedieť :D
A čo som za tých desať mesiacov stratila???
Najvýraznejšia strata sa týkala osoby menovanej Daduška. Strata, ktorá ma mrzí najviac zo všetkých. Strata, ktorú bohužiaľ už asi nikdy nenájdem...
Osôbku som mala veľmi rada, náš vzťah (kamarátsky samozrejme) mohol oslavovať už aj desať rokov... Ale niečo sa zmenilo, niečo prišlo, niečo odišlo a niečo sa stratilo...
Výrazná zmena nastala v mojom voľnom čase a mojich záľubách. Stratila som všetok voľný čas pre množstvo učenia tej (ako povedala Lesanka) šušľavej španielčiny... Všetci nás strašia, že ako chceme zvládať ten ďalší rok, keď sme takmer nezvládli tento. Desím sa tej zmeny, ktorá nastane v septembri... Nemám ten pocit, že by som vedela po španielsky a keď sa budeme učiť väčšinu predmetov v cudzom jazyku, pričom všetci nás budú považovať, ako by to bol náš rodný... Teraz nechcem na to ani pomyslieť. Nebudem si kaziť ten pocit šťastia, ktorý ma ohrieva pri pomyslení na prázdniny...
Nechcem ani pokračovať v stratách... Idú prázdniny a nemusím sa teraz trápiť nad zbytočnými (???) vecami...
