Ruky sa nesú vo vôni žltých kvetín, ich hláv s vôňou výraznou, štipľavou a dráždivou, obalené a zviazané mašľou, ako najkrajší darček, krabička vo vzorovanom baliacom papieri alebo taška s maľovanými tulipánmi. Viazala som kyticu z margarétok, kálií, veľkých zelených listov, plus niečo k tomu.
Myslím, že prechádzanie z prítomnosti do minulosti ma ovláda, že niekedy nežijem tu, ale v dobe dávnej, že sa príliš pútam, nasledujem, lebo všetko odkazuje na minulosť, začiatky a vývoj majú nejaký pôvod, ktorý skúmam, zabŕdam sa do vnútra, neriešim udalosti z pohľadu súčasnosti a robím zle, zle.
Na návšteve v tridsaťstupňových horúčavách, na chrbte starej ženy je košeľa a štrikovaný sveter, modrý s čiernymi gombíkmi, stále tie isté slová nedomáhať, vymáhať, domáhať, o tom, že Janko bol v Číne a obľúbil si tam dievčatko s dvoma vrkočami, že ľudia dnes zomierajú na porážku alebo rakovinu, o určitých následkoch, pomalých a nevhodných krokoch, nevedomosť, hluchota, zábudlivosť.
A ja som si šúpala pomaranč.
Rytmus a pulz slov na papieri a v ústach, dnes to všetko plynulo tak hladko a samo od seba, jednoducho skvelé, zelený čaj s citrónom, grepový džús, vyložené nohy, pohoda ako doma, darček. Len toto a niečo k tomu, úroveň rozhovoru taká, aká by mala byť, teším sa na chalúpku s ňou.
Prvotné pocity z množstva, len kravaty, voňavé košele bielej farby zavesené vedľa seba, cítim ten závan, hebkosť, mäkký materiál, chcem sa ho dotknúť, mať ho vedľa seba v bezprostrednej blízkosti, niekoľko párov lesklých topánok, horúca káva z matného hrnčeka, noviny s aktuálnym dátumom. Toto americké ráno sa ma dotklo.
Prechádzam bosá okolo domu, aj tam, kde sa rozbilo okno a ležali tam črepiny, možno bude nasledovať sedem rokov (ne)šťastia, ktoré začnú zapichnutým kúskom skla v chodidle, našťastie sa tak nestalo. Nohy som si oblievala krhlou, maskujem teplo, ktoré je neustúpiteľné, maskujem ho chladnými potravinami a vlažnými nápojmi, občasným ovlažovaním a vlasmi vypnutými do vrkoča.
Teraz si myslím, že kvitnem, prekvitám.
