Len tak kráčať ulicou o prezerať výklady, obzerať topánky, ktoré nikdy nebudem mať, v ktorých by som si zlomila obe nohy, šaty, ktoré si raz oblečiem.
Len tak vnímať to množstvo farieb na šatkách a túžiť po jednej hodvábnej z nich, zeleno-modrej.
Len tak čumeť na oblohu, žmúriť proti lúčom slnka, ktoré občas zájde za oblaky.
Len tak sa niekedy skryť pred ľuďmi, pred ich premeriavajúcim pohľadom, zvedavým výrazom tváre, ktorý ani zďaleka nie je taký zvedavý, ako vyzerá.
Len tak sedeť v kresle a premýšľať, hojdať sa, natiahnuť si nohy, byť vo vzduchu.
Len tak sedeť v zarastenom vinohrade na školskej stoličke, vychutnávať spev vtákov, zvuk prehýbajúcich sa stromov, jabloní, hrušiek.
Len tak si popíjať horúcu čokoládu, čaj a vychutnávať sladké, chrumkať pečivo, koláčiky.
Len tak sa prechádzať parkom, po moste, pomedzi listy, stromy, haluze, slnko do tváre.
Len tak pozerať cez okná, ale nezasahovať do súkromia, byť taktná, nevtieravá.
Občas žiť len tak, ale neskončiť, ako táto bábika, hodená na smetisku, medzi plastami, železom, s pokrivenými rukami, nahá, odhodená, lebo ju nechceli, lebo bola "LEN TAK".
