Sny sa vo mne rozpustili ako cukor v čaji, cukor v káve, všetko to pekné tam bolo, bol tam most so železným zábradlím, dalo sa po ňom kráčať, kráčať veľmi blízko seba, bez zbytočných medzier medzi dvoma telami. Biele periny so slnkom na hlave, keď na nich ležím. Saxofón ako zle odhadnutý symbol, ruky o niečo staršie ako tie, na ktoré by som v takej chvíli mohla myslieť. A myslím aj na iné veci, keď sa prebudím, myslím na pokračovanie, čo by mohlo byť, seba sa pýtam na časopisy v jeho byte a obrázky v ňom.
Každú hodinu sa vraciam k tomuto snu, neustále cítim tú snovú prítomnosť, ako sa obtiera o mňa, kĺže sa o moje bytie v týchto chvíľach. Už zabúdam, čo bol sen inštinktívny a ktorý som si navodila, dala mu fabulu, všetko sa odohráva a ja vykonávam bežné veci, strúham zemiaky, vysávam, utieram prach pod vázou na poličke
a neustále som prenasledovaná svojou plodnou fantáziou a
Prahou, na ktorú sa pozerám v knižkách, na poetickú Prahu v akýchkoľvek častiach dní, na Nový svet s najmenším domčekom, za oknom sa svieti a z iných komínov sa dymí, východ slnka, odrazy v sklách, ranná hmla. Také pohľady. Aj keď čítam túto poéziu,
Celý první den proseděl u okna
a díval se na Prahu, jak u nohou mu leží
a kouří lehkými obláčky dýmu
přes hrbaté hřbety střech.
Když se chýlilo k soumraku, byla nejkrásnější...
Jako by složena z těžkých
věkovitých balvanů, stála tu němá,
ohromná, jak nadechnutá svými tvary
do zlatolesklé půdy západu...
Nořila sa v popelavé tóny podvečerních mlh
a z jejich houštky teprv jako stíny
vyrůstaly domy, věže, kupole, chrámy,
Praha celá, tichá na pohled jak sen,
klidná jako nehybná tvář masky,
přehozená řídkou clonou
podvečerních závojů...
Propadajíc sa stále hloub a hloub
do měkkých peřejí svých mlh,
vyrůstala už jen hroty
nejvyšších svých věží
nad roztřepené vlny par.
Vilém Mrštík
tak si predstavujem len dve postavy nazerajúce do okien, lampu, ktorá sa práve rozsvietila nad našimi hlavami,
alebo sú to imaginácie maliara, u ktorého bývam, káže mi usmievať sa, len ja viem prečo, tu sú biele záclony a priestor vonia ateliérovo, vôňa farieb, plátna. Je to maliar, ktorý má svoje obrazy povešané po stenách domu, ktovie, čo by mohol maľovať, aké plody, aké farby nanesené štetcom, farby, ktoré by tvorili dušu. Rozmýšľam nad tými chvíľami, tam, niekde v pražskej vile.
Som do teba zbláznená, milá Praha! Hlavne teraz, keď si do veľkej červenej knihy lepím kroniku, rok 2006. Zatiaľ čo vonku prší.
A tie iné pohľady, do úplne iných okien, za ktorými som narátala sedem kvetináčov orchideí, no v tom dome je ich určite viac, určite. Naša ulica je takmer prázdna, v celkom skorý podvečer sú tu len dvaja zamilovaní, stoja v objatí na najtmavšom kúsku, mimo lampy. A ja si v ruke nesiem ukradnutú pivonku, pre ktorú som sa vracala niekoľko metrov, stmievalo sa, dom mlčal a kvetinové záhony pred bránou tak lákajú, lákali už niekoľko dní, keď sa po uliciach pohybovali ľudia.
A dnes,
dnes tu nebolo nikoho,
len ja a ľahká krádež
pre radosť.
Radosť po kine, po vanilkovom drinku, po prítomnosti a návratoch zo Švajčiarska. Radosť, keď si robíme fotky, keď vo filme vidím moje dve divadlové tváre, musím, musím sa usmiať vtedy, keď N. pochválil hodinky, proste som si spomenula na Testosterón a reči o kačiciach v rôznych prirovnaniach, nie sú to kačky, čo by sa čľapkali na našej rieke. Občas som sa napila mätovej minerálky, ktorá nemá žiadnu chuť, len vôňu, občas to bol malinový Kubík zo sklenenej fľaše. A nohy najčastejšie na mojom sedadle, nohy v pásikatých ponožkách na podlahe, na sedadle v rade F a presne tam som dostala švajčiarsku čokoládu.
A radosť po second-handových návštevách, aj keď som si z nich neodniesla žiadnu nákupnú igelitku, žiadnu modrú halenku, ani farebný svetrík na jeden gombík a mašľu na páse, ani biele priesvitné šaty na leto, v ktorých by sa dalo točiť a točiť na lúkach, mať tie pocity z minulých storočí, desaťročí, keď dievčatá chytajú motýle do dlaní a sukne či šaty vejú v pozadí, naháňajú sa.
A ešte tu boli takmer poetické pohľady pri ceste autobusom, chcelo by to fotku, ako sa priemyselný park odráža v oknách pred neskorým západom, ružová obloha, autá, čo svietia, malé svetielka domčekov v diaľke, táto cesta sa mi páči, počúvam nezvyklé prejavy lásky, ako chlapec len tak rozpráva o autách a tým istým tónom povie frajerke, že mu chýbala, len týmito dvoma slovami, ktorými okamih ukončí a pokračuje o vodičáku, o autách.
Takýto vzťah by nebol pre mňa ničím, ja si predstavujem naše puzzle, z ktorého sa dá vytvoriť veľký a výpovedný obrázok.
(.tieto slová sú ako prechádzky z reality do snov, rozdiely sa stierajú, sú nejasné.)
+
. farby
. na žltom poli, černice, krabica Vianoce mix
. sladká nedeľa
. dážď pod agátmi, kde vonia les, okolité mokré ihličie
