Tak si tak kráčam po tejto ulici, v ruke držím dvojlitrovú Budišku, hrkám ňou a vyprchajú všetky bublinky, čo sa lepia na stenu fľaše, povedali mi, že nesmiem mlieko, mastné veci. Na lyžicu si kvapkám 40 kvapiek, zapíjam ich tou minerálkou. Na stole hodená stará Emma.
Teraz takto je to dobré, som natešená, aj keď prichádzajú výčitky. Zo všetkého, čo robím, pre ňu, pre nich, stále a stále niečo skrývam. Asi to tak nemá byť, pokračovať týmto smerom, keď ja inak nedokážem.
Snažila som sa pamätať každú drobnosť, aby som ti o tom vedela rozprávať, akým spôsobom svietilo slnko, že mi osvetlovalo len jedno oko, druhé bolo v zatmení, čítala som Bábätko, vlasy mi padali do tváre, vyrábala som si vrásky zvršťovaním čela.
Teraz čumím na fotku malého dieťaťa, s červenými ponožkami, ako ohmatáva vianočné gule na stromčeku, túžilo si zobrať jednu salónku, odbaliť staniol a následne ho zahrabať na dno koša, aby nikto nezbadal.
To dievčatko som ja. Taká, aká som bývala, aká aj teraz, rovná ofina a vlasy vytočené von, prirodzene. Taká malá a bezbranná, bezproblémová, hravá, všetky detské vlastnosti, bola som dobré dieťa.
Stala som sa závislou na mašliach:
