Namočila som si rifle, aby sa trocha zbehli, pozerám sa, aké boli špinavé, hnedá voda po nich, vypúšťam a napúšťam novú, kvapkám do nej ten olej, čo tak skvele hydratuje, po stene lezie malinký pavúk, len nohy má dlhé, dlhé ako priemer 10-koruny.
Niekedy chcem, aby aj ja som mala dôvody ospravedlňovať sa, spraviť veľkú sprostosť a potom miliónkrát ti povedať slovo prepáč, sorry, tisíckrát byť odmietnutá pred tým, ako sa usmeješ a povieš, že dobre, že môže byť.
Keď sa tak stane, nebudem sa cítiť tak povýšenecky, že ja vždy hľadám chyby a všetky maličkosti si všímam, drobnosti, ktoré mi vadia a dávam to najavo. Pociťujem sa tak kruto, ohavne, mizerne, nedotknuteľne, pretože to ja vyvolávam všetky konflikty, ktoré vznikli, zanikli, utopili sa a aj tie, ktoré sa znova vyplavili.
Pôjdem študovať do Prahy, tak som sa dnes rozhodla. Aj naši tam v júni idú, dnes sme rezervovali ubytovanie a ako-inak, nastávajú samé problémy, my tie problémy stále priťahujeme,
možno to všetko ja, moje správanie, všetko, čo robím. Niekedy nepremyslene konám (aj píšem) a potom sa zvráti situácia proti mne. V mojej snahe zachrániť a dobehnúť stratené.
A v Prahe si kúpim balíček vyprážaných mandlí v škorici, sadnem si na schod pred remeselníckym obchodom a budem sledovať kroky ľudí, úroveň zraku na ich nohy, ich topánky, ktorými prešli niekoľko kilometrov, alebo sa všade roznášajú autom, nadšení turisti a ja ňou už nebudem, budem hrdá študentka v sukni a balerínach.
Veci nenazývam ich pravým menom, potom by získali ten pravý význam, ten strašný a ja radšej poviem TO, neprerieknem sa. Spôsobujem týmto bolesť, aspoň tak si myslím. Svojimi tajnosťami a neustálym opakovaním, neviem, ako všetko TOto vnímaš ty, musí to byť ponižujúce, ja len, že mi je to ľúto, keď ťa zraňujem.
Tu na tomto mieste sa dá veľa fotiť, netuctové fotky s detailami, ktoré každý vníma inak,
aj mňa každý vníma inak a neprehodnotí skutočnú tvár, skrývam sa pred svetom (Tebou) a zrazu verím, že si len moja, nikto na teba nemá nárok, len ja a ja, pričom si ťa vôbec nezaslúžim.
