čítaš si a cítiš sa ako baletka. V krátkej bielej sukni a baletných cvičkách skackáš po telocvični. Zrazu pád, na nos. Bolesť, utrpenie a pocit, že už nikdy nebudeš tancovať a vystupovať pred ľuďmi. Už nikdy baletkou.
Neviem, čím to je, ale zrazu ťa nespoznávam. Si iná, z veselej a optimistickej, taká odmeraná a skľúčená. Horké slová na papieri. To u teba nebývalo.
Ľudia nepoznajú odpovede na otázky ohľadom teba. Si uzavretá a nepotrebuješ oporu. Nekomunikuješ a ostatné včielky nevedia o tebe. Nič.
Všetko zle!
Zazvoníš zvončekom a bude koniec. Naozaj? Skutočne? Neverím tomu. Už som skúšala, asi to funguje len v rozprávkach.
Vieš o tom? Nič a nič. Trápenia, sama, bez pohladenia a pomoci. Nehlásiš sa a nedávaš na vedomie, hráš divadlo, ale ľudia ťa prekukli a odhalili. Pýtajú sa na teba.
Obnažená chodíš po tomto svete. Bez duše a myseľ niekde inde. Treba radikálne zmeniť a stať sa znova aktívnou baletkou.
Ľahkými krokmi skákať. Isto a pevne. Vrtiť sa a mať radosť z pohybu. Farebné stužky a radosť z ružovej. Postaviť sa na javisko a byť súčasťou deja. Úlohu nehrať, ale stotožniť sa s postavou. Veselo a zmyselne sa pohybovať na hudbu Beethovena.
Ľudia ťa strácajú, osobný kontakt s tebou, osamotená. Izolovaná od okolia. Málo slov a žiadne zmysluplné vety, uzavretá v sebe, hľadíš len do seba a ignoruješ svojich priateľov a blízkych. Zle. Chýbaš im. Aj mne.
Vráť sa!
