Naši sa teraz trochu pohádali a mňa to škrie. Síce. Ja nie som na vine. Ale viem, čo bude nasledovať... A nechcem.
A zase len tak. Nič nepomôžem, len chutnám zemiakový šalát. Potvrdzujem, že je dobrý. Lebo maminka to proste nemôže spraviť.
Nemôcť pomôcť a trápiť sa. Kvôli dvom veciam.
ehm... Veciam?
Tvárime sa, že nič. Všetko v pohode. Akokeby žiadne správy neboli. Neviem ani, čo v nich je. Konce nepoznám. Chcem vedieť. Predsa? Čo ak... Alebo radšej nič.
Mám chuť vykričať sem všetko, čo považujem za potrebné. Ale strach. Niekto ma odvrhne.
Potrebujem už niekoho. Tak ako L.Z. je bez chlapa, tak aj ja.
Betka nie je doma a niekde sa zabáva. Možno sa sánkujú na zasneženom svahu, alebo stavajú veľkého snehuliaka s mrkvou. Je tu smutno, tu doma.
(nakoniec aj tak s týmito vetami skončím, keď mi niekto znova vytkne, že nič nehovorím. A potom skončím s blogom.)
Naši stále nekomunikujú.
(možno to znie trochu depresívne, ale mám sa fajn. Naši už našli spoločnú reč. Takže nič nebude nasledovať.)
+ moje malé potešenia:
