Keď prší, sedím na terase v červenom kresle a počúvam padajúce dažďové kvapky, počúvam ich dotyk s viničom, zelené listy, po ktorých steká voda. To počúvam, oficiálnu letnú búrku, prší len jemne, hromy sú intenzívne, taká je posledná júnová búrka v roku 2009, počas nej si čítam z bielych strán knihy z knižnice.
A vtedy chcem aj ja niečo napísať o našej záhrade so zrelými marhuľami, o hadovi niekde pod vŕbou v ľaliách, o červených ríbezliach, ktoré som oberala po daždi, cítiac mokrý les a mokrú pôdu, ich čerstvé a čisté vône. Napísať o susede, čo si nesie mačiatko v košíku, zabuchne dvere na aute a zamkne ich na diaľkové ovládanie, ako nás pozdraví a mne pri tom padne niekoľko ríbezlí na nohu v žabkách.
Každé ráno sa prebúdzam chladom z okna, keď je skoro, keď slnko vychádza takmer oproti môjmu oknu s výhľadom na les. Lúče padajú na ležiace nohy, slnko medzi prstami. Vtedy by som ho najradšej mala v tvári, cítiť ho na viečkach s mihalnicami a ranným pohľadom v očiach, len toto cítiť, nič viac. Letné slnko každé ráno.
Cítim v sebe kúsok nostalgie, koniec ďalšieho školského roka, známky a vymeškané hodiny na dvoch bielych papieroch v dvoch jazykoch sú symbolom ukončenia denného stretávania tvárí v triede. Koniec na dva mesiace, teraz, keď sa mi to páčilo, keď som sa v tejto pozícii cítila skvele.
Aj návraty zo Španielska úplne ovplyvnili, zmenili stav mysle v prítomnosti iných.
Elegantný posledný júnový deň, šaty so žltými kvetmi a klopkanie po pešej, klopkanie po ceste na záchod v talianskej reštaurácii, kde sedí majiteľ Talian, pýta sa nás, či má pustiť klímu a praje dobrú chuť k pizzi, jeho talianski priatelia si objednali pivo a provokovali svojimi pohľadmi. Na našom stole sú lososové obrúsky, M. šalát v sklenej mise, leské poháre s nápisom, denné menu a košík s koreničkou a soľničkou. Takto tu sedíme každý rok, vysvedčenia si položíme za hlavy a konverzujeme, zhŕňame celý rok na jednu kôpku, zametáme ho ako farebné jesenné lístie.
+ spomienky na jún:
