Po ukončení kontrolovania potlače na modrých čiastkách som mala chuť len na Deli, len na tú. Okamžité rozhodnutie, nákup bez košíka, guaranová príchuť Deli + zlaté polomáčané, niekoľko korún, čo korunami nebudú, budú eurá, predavačka ma pozdraví dobrý večer a ďalej robí to, čo treba. Na zastávke som si tancovala moje jemné tance, pomyselné tance, nebadateľné tance, len prekladať nohy a myslieť na skvelé výkony iných tanečníkov, nezaujímam sa o názory ostatných, povznesená dobrým pocitom, stále tancujem, I´ll be dancing with myself, tak, modré baleríny, kniha v taške: Miloval som ju.
Strieborné písmenká, poukladané za sebou do neznámych slov, neviem, nepamätám. V noci hrozné sny, čo nútia prevaľovať zo strany na stranu, otvoriť okno a chvíľu dýchať, rozmýšľam o inteligencii tých žien, o povinnostiach, monotónna práca - nutnosť každého dňa, vdychy rôznych pachov.
Čisté ráno, prázdne. Naplnené len mojou lenivosťou, vôňou roztopeného masla na hriankach, prezeraním obrázkov, časopisov, lúpaním fazule. Občasné zakašľanie.
Maminka mi rozprávala, aký ovocný šalát robila, keď som nebola doma a aký urobí na oslavu, že kúpime veľký melón, očistíme a nakrájame, pridáme hrozno, pomaranč a ešte niečo, kiwi nie, aby sa príliš nekombinovali chute. Povedala som, že ja to urobím, všetko, nabrúsim nože a nechám stekať melónovú šťavu aj so zrnkami, nahádžem do sklenenej misy a premiešam, aby som sa mohla chváliť, že to ja, to je môj (podarený) výkon.
Až keď mi o tom všetkom porozprávala, až potom som mohla čítať. Usmiala som sa ako znak vďaky. Kakao z ružovej šálky, káva z modrej.
Zdá sa, že vzťah sa zlepšuje, že moja dôvera narastá, že som rada tak, ako to je, naše rozhovory nie sú len o tom, čo bolo dnes, čo nového, ale siahajú do myšlienok, do túžob a priateľstiev, poznávajú sa názory, dosť sa smejeme na maličkostiach, ukazujem tie fotky, čo mám rada, vravím o budúcnosti so zrkadlovkou, aby vedela, ako veľmi mi na tom záleží.
Teším sa, že sme (rodina).
Bolo treba zájsť dodkovi a pozvať ho na oslavu. V starom dome voňali opraté záclony, belasé a naškrobené, ukazuje nám, koľko roboty tu je, veľa, veľa práce, krb, nalakované parkety, dotkla som sa ich, pohladila, v prázdnej miestnosti sa všetky slová ozývajú trikrát, prudké ohlasy, prehrabala som sa v kôpke s knihami a prečítala dve strany z Dámy s kaméliami. Potom som našla staré Dorky z roku 1989, retro účesy a kytice tam, nadpis Kvety, súčasť domova, padol klinec zo steny, hľadanie, iba dumáme a cmúľame zlepené cukríky rôznych farieb, biele - kokos, červené - možnojahoda, ďalej neviem, neodvážim sa odhadnúť umelé chute.
Klavír na CD, hlavne Kalle Kappner a Chopin.
Noc jasná, skoro spln, teplá voda na stuhnuté svaly. Počúvam piesne svrčkov, sem-tam pozriem do tmy, na oblohu, pohyby mráčikov, predstavujem si hrozivé scenáre o utopení, napadnutí motykou, keď som sama. Potom som si sadla na múrik a chvíľu pozerala na tie oblaky, lietajúce motýle pod neónovou lampou, žabu, čo pomaly skáče k bráne.
Voňavka, len žlté tričko a nohavičky, gumička vo vlasoch, skoro tak je to aj teraz, tu.
(foto: ja)
