Bol to deň plný rôznorodosti, ranná káva, ktorá obarila jazyk, blúdenie a hľadanie triedy, nuda, nuda na geografii, kde F. poznamenal, že všetky stoličky sú zložené a lampy nesvietia, test z angliny, účelná hodina španielčiny s telocvikárom (vyčistený mobil), ešte chvíľu škola a potom hrad, zemiakový cukor a zlaté hlávky kvetov, usušené chĺpky na stopke, vtedy ich zachytím, keď čakám na chladnom múriku na príchod ostatných, na jedného s (teraz nie) klopkajúcimi topánkami, úloha: detail a zvláštne uhly; cez cestu mi prebehla čierna mačka a tá spojitosť s poverami ma napadla až teraz, v tejto chvíli a nič to so mnou nerobí. V ten deň som si aspoň uložila obrázok červeného domčeka, okno a slnečné lúče, pôvabnú uličku s lampou a suchým žltým lístím, neskôr nočný pohľad na divadlo, svetielka a duchov ľudí na námestí, bolo to prekvapenie.
Ja viem, už som sa odpútala od toho pokušenia, ale cítila som blízkosť, lietali slová, vôňa, zimomriavky, keď som zhliadla ľahké oblečenie na čiastočný večerný chlad, niekedy som ticho závidela možnosti, obdiv, ktorý si vlastne nepripúšťam ako možnú skutočnosť, odmietnutie, keď tretia osoba sa chce odpojiť a niekde si dať kávu, nie, nechcem ísť až tak ďaleko, znova sa naviažem a nebudem schopná prebudiť svoje myslenie do reality, do prítomnosti, krutej, sladkej, všelijakej, to je tá rôznorodosť dňa, zliate pocity, áno, nie, nechcem už, dosť.
Doma avokádová pomazánka s opečenými rožkami, pod lampou, rožky sa mrvia v ústach a na stole sa kopia omrvinky, pokiaľ som jedla, nedovolili mi otvoriť si poštu ani čítať noviny, lebo má prísť návšteva a všetko musí byť na svojom mieste, odpratať plech do trúby, utrieť stôl, na chodbe zrolujú koberec a oprú ho o stenu, aby sa mohli jemne kĺzať po podlahe, ča-ča, chvíľu rumba, dotyky a spojenia, hlas káže vyrovnať chrbát, občas preskočí CD, uvoľnená atmosféra v dome, tancujú, páči sa mi počúvať tú hudbu, do toho: raz-dva-tri, dva-dva-tri, mám fajné sedenie a vnímanie zvukov, trocha skrehnuté prsty na nohách sa už dávno zohriali, po modrých balerínach vonku.
V tescu kupujem dve celozrnné pečivá a šalát, Deli, je to príprava na 7 hodín práce, tam sa najprv posilním kávou 3v1 zaliatou teplou vodou, toto tam pijem, keď biele čiastočky zapadajú do žltých, cez prestávku si ošúpem voňavú mandarínku, roztrhnem obal z ďalšej kávy, rozsype sa, zrazu časť linky je posypaná jemnou aromatickou kávou, že vraj 100% pravá, vonia, treba utrieť a zabudnúť, stále sedieť, naťahujem si nohy všetkými možnými spôsobmi a je pravda, že si začínam zvykať, o dva týždne možno znova, ak príde SMS
a mala som chvíľky pre seba, pre velebenie svojej mysle, často sa zamýšľam nad presnými strelami do mojej osoby, nad podobnosťami a rôznami súvislosťami, to čo mi vraveli P. a L. vraveli o ňom, o možných zámeroch a vysokej podobnosti, možno snaha o priblíženie, potom som to nechala a neustále som si opakovala tú vetu, že
"Žalúzie skryli hustú prečistenskú noc s jej osamelou hviezdou."
Tú myšlienku si držím v sebe, ako jediný výcuc z preberaného diela Michail Bulgakov: Psie srdce.
Stále ten žltý štrikovaný šál, keď v ňom pokračujem, leží mi na kolenách, štrngám ihlicami, Casanova a chvíľa teplého zeleného čaju, šálka na nafúknutom bruchu, klopkám po nej nechtami, po jej ružovom porceláne, je to ako klopkanie opätkami po uliciach Benátok, klopkanie príťažlivej Feist na konci klipu, beh, sukňa a rôzne svetielka, tanec, synchronizované pohyby viacerých; tá bolesť v bruchu zapríčinená lokšami a kačicou, šalát a všetko tak, ako má byť, cez deň pijem minerálku s citrónom ako príjem vitamínu C, ako ochrana pred jesenným nachladnutím, babka priniesla koláče so syrom, že sa roztopil a že sa jej zle robili, vraví, mne chutia, jem ich vtedy, keď všetci sedia okolo stola, M. naťahuje nohy, vo vačku mu cingajú kľúče od auta a je to zvláštne, že je tu, že práve on zaviezol babku ku kaderníčke.
Teraz mám ruky nakrémované kakaovým krémom a riad v kuchyni je taký čistý, že belosť dráždi moje oči.
P.S. Na Vianoce si objednávam túto rannú knižku
+ obrázky zo štvrtkovej hradnej akcie:
