Pri skutočnostiach, ktoré ma za poslednú dobu zastihli, nemám náladu. Ani chuť. A keď si predstavím, že ma čítajú ľudia známi aj neznámi, nechcem sem ani písať. Stretnem ich a budú sa chcieť zhovárať len o tomto. Nie, nebudem odpovedať. Odignorujem.
Plechovka od Coca Coly na stole, len škoda, že prázdna, nepredajná vzorka, ešte z čias začiatku školského roka. Obdobie: radosť, netrápenie, spokojnosť. Žiarivé farby ťahajúce oči, taška a opadané flitre, oranžová šálka so striebornou lyžičkou. Čaj? Nie je.
Plávať vo vode ako ryba, vždy som chcela. Nestretnúť žiadneho žraloka a nestať sa súčasťou potravinového reťazca. Byť malou žltou rybkou s krátkymi plutvami. Vypúšťať bublinky do vody a plávať pomedzi vodné trávy. Nezamotať sa do nich.
Ryba nepotrebuje vzduch a ja nepotrebujem vodu. Dva protiklady.
Pri mori, zbierať mušle do nádoby. Potom ich poriadne vyumývať, aby nesmrdeli, neboli špinavé od piesku, ktorý by sme mali aj za nechtami. Za nechtami na rukách, za nechtami na nohách. Všade.
A ja som len tu, na Slovensku. Nie som ryba, nenachádzam sa pri mori, mušle už zostarli.
11 rokov. Dlhá doba na zabudnutie, nie však úplné:
nemám dôvod smiať sa, mám dôvody plakať.
Nechce sa mi smiať, nechce sa mi plakať.
Som bezcitná? Možno.
A vlastne ani nie.
Beználadová.
Už 11 rokov.
Bola som ešte malá a neuvedomovala som si závažnosť situácie.
Na cintoríne rovnaké dlaždice, aké máme na terase. Studené a vlhké. Biele a fľakaté. Mohutné. Smutné to miesto, plné smrti.
Pod monitorom položený sáčok so sušenými banánmi z Jednoty. Sladké, s neidentifikovateľnou pachuťou, myslím, že mi to pripomína mentol. Je to divné. Obdobie: smútok, melanchólia, depresia(?), samota.
Prázdne pohľady na neforemné písmená v zošite. Prázdne pohľady na ľudí okolo mňa. Prechádzajú, nestarajú sa, a aj tak. Neverím im. Nedôvera, strach. To všetko, to všetko mi prebieha hlavou. Vo vzduchu cítim napätie. Medzi ňou a ňou. Kráčajú a myslia len na seba, nezazlievam im to. Som rovnaká a pravdu povediac, vyhovuje mi to.
Nemám chuť sa s niekým stretnúť. Hrabe mi, celkom. Nezhovárať sa, nesmiať sa, nemusieť hľadieť (svojím prázdnym pohľadom) na nich, ako sa neustále pretvarujú, že ich zaujímam.
mám chuť plakať. A stále.
O.k. Už končím s vylievaním svojich citov.
(chaos. tu a všade vo mne.)
