Kladiem si otázky a odpovedám, niekedy dlho, inokedy stručne a premyslene.
Oproti kráča osoba, čo sa podobá na B.M., ale B.M. to nie je, nesie v rukách čivavu alebo veľkú perlivú minerálku. Neviem to rozoznať.
Čerpám z tohto prostredia pocity, životy a všetky prenášam na ten svoj, na chvíľu prežívať iný pohľad na svet, z úrovne tretieho schoda na námestí, keď vidím radosť detí z tých guľatých holubov, smiech a hlasy, po dvoch týždňoch bez tohto mesta, vychutnávam, tvárim sa, že na nič nečakám, len tak nezávisle sedím. Zachovávam kľud aj napriek hmyzu (osy) lietajúcemu okolo mňa.
Nevedela som, že slnečné lúče v mojich vlasoch striedané teplým vetrom sú mi také príjemné, a že cigareta v ústach dievčaťa mi príde taká vulgárna, nevhodná.
Tento deň ma oslovil svojou ľahkosťou a svetlom, veľkými zmenami vo mne, prešla som do jari, ozajstnej jari. Hučia sirény a žiadna panika - piatok, 12 hodín, slnečné námestie, sedenie na schodoch, usmieva sa na mňa narcis.
(symbolicky foto)
Dnes žiadny mp3 prehrávač, aj keď som tak včera plánovala, dnes nie, počúvam len tóny mesta, prirodzené zvuky jari, chlapa-huslistu hrajúceho niekde v diaľke na pešej, občasné húkanie sanitky ďaleko aj blízko, možno žiadna sanitka, ale hasiči s dlhými rebríkmi (ako z kreslenej rozprávky).
Samí neznámi ľudia, v ktorých hľadám podobnosti s mojimi a v každom vidím niekoho, koho som dlho nevidela, po kom tak túžim, prinavrátiť a priblížiť sa k starým časom a zabudnutým osobnostiam s výrazným vplyvom.
Chcem žltú tašku a mať v nej obrovský bordel, rozhádzané perá, Emma diár, červenú peňaženku, zápisník (s neusporiadanými myšlienkami), Dove krém na ruky a melónový lesk, kľúče a kráčať s touto kabelou na pleci, napríklad po tejto pešej alebo radšej v Prahe, ktorú tak často spomínam. Keď ja si nedokážem pomôcť a túžim po blízkom návrate, sadnúť si tam na lavičku a vyzuť si baleríny, byť len v ružových ponožkách, niečo zapisovať a cmúľať cukríky.
V mobile mám Tvoje číslo a vo mne prúdi chuť zavolať, poprosiť Ťa o okamžitý nástup ku mne, masírovanie chrbátu. Mohol by si zažívať so mnou túto pohodu piatkového poobedia, ja sa s Tebou kľudne podelím a darujem Ti túto záhadnú chvíľu (prežitú so mnou).
Moje túžby nie sú naplnené a premenené v skutočnosť, rázny rozkaz vo mne nútiaci ma k zabudnutiu a zanechaniu. Prichádza nepravý prvok, ten nechcený a odmietaný, prechádza a pozerá, možno na moje ružové ponožky mimo balerín, sivý sveter, vejúce vlasy, na oči skryté za okuliarmi slnečnými, na ústa, na ktorých leží bezdôvodný úsmev (u mňa dôvod má, radujem sa a množím svoje emócie týmto úsmevom).
Potrebujem to tak, ako to práve je, že som v centre diania a života, vlní sa vo mne plnohodnotnosť, ale stále nie je všetko, teraz sa len cítim bravúrne,
možno aj preto, že vedľa rastie a fotosyntetizuje žltá púpava.
(už idú ku mne, nasledujú objatia a bozky na líca.)
