Cítim sa takmer opojne, keď vonku sa búria dažďové kvapky, v šatách sedím v otvorenom okne a nohou spustenou z parapety si pohojdávam v určitom rytme. Predstavujem si, že tu sedím bez šiat, je mi teplo, šaty ako pre Twiggy by som skutočne najradšej vyzliekla, zapálila by som si cigaretu, ale ani raz by som si z nej nepotiahla, len by som pozorovala stúpajúci dym, aké obrazce tvorí, urobila by som si svoj malý psychologický test bez vyhodnotenia. Sedím tu aj v čiernobielych šatách, nie, nevyzliekla som si ich, na pokožku mi dopadajú jemné chladné kvapky, zo šálky pomaly pijem čaj a keď nepijem, odložím ju na vlastné koleno, ruky mám voľné, hrabem sa nimi vo vlnitých vlasoch, pozerám na les, breh, na miesto, kde občas parkuje auto a my v ňom sedíme a vyhýbame sa úprimnosti v lietajúcich slovách, bojíme sa, že nás zasiahnu, a aj keď v aute nie sme zamknutí, nebola by úniková cesta a pravda by sa nám zavŕtala do rozdielnych životov. Možno by ich narušila, ten môj život určite. Akákoľvek pravda by ma v tých okamihoch určite rozložila, možno by ma rozožrala ako kyselina.
A teraz, pri pohľade na to miesto z okna mojej izby viem, že odvtedy som iná, lebo niektoré miniatúrne časti pravdy sa skryť nedali a rozkotúľali sa v priestore, z pravdy boli malé trblietavé koráliky. Niektoré slová sa vo mne zaligotali, ale ja nie som zrkadlo, od ktorého sa ligot odráža. To by som chcela, byť ako zrkadlá na hradoch a zámkoch, do ktorých sa ľudia pozrú a do roka a do dňa sa zaľúbia, lebo zrkadlo ich začaruje a prenesie do sveta fantázie a mágie, zrkadlá sa lesknú, vracajú, čo do nich ľudia vkladajú, vrátia každý jeden pohyb a úsmev. Musím sa učiť vyjadriť city tým, ktorí si to odo mňa zaslúžia, už nechcem byť chladná, ale ani príliš otvorená, túžim si zachovať tajomstvá a pestovať si svoju vnútornú krásu.
Napísala som báseň, ale asi by bolo najlepšie roztrhať ju a útržky papiera podpáliť zapaľovačom, obviňujem ťa v nej, že si mi dokaličil dušu a vypitval všetku vnútornú krásu. V tej básni kvitnú tri tulipány a každým dňom vädnú vo váze na stole. Až neskôr som si uvedomila súvislosť motívu s inou etapou odohrávajúcou sa pred niekoľkými mesiacmi. Horiacim papierom sa ti chcem ospravedlniť za krivdu, za hnev, zostalo len zopár hodvábnych slov.
Druhú noc tulipány
stratili svoju chuť.
Namiesto slov cítim dotyky,
tvoj dych,
tvoj vzdych.
Premenené túžby sviežich kvetov.
Vlastne ani neviem, či si pripravený prijímať všetky osobné bohatstvá môjho sveta.
A či niekedy budeš.
A či ťa k sebe pustím a celá sa odhalím.
Aký vytrvalý dážď, až sa zdá, že mi pršia myšlienky.
