Už nechcieť byť nešťastná a zdrvená svojimi zážitkami. Už nechcieť len tak sedieť so sklopeným zrakom. A ignorovať ľudí. Už nechcieť život prežívať, ale žiť. Áno, tak.
Ľudia odchádzajú a prichádzajú:
hudba, noví ľudia a nové zvyky, pot stekajúci po tvári až na krk, pohyby a skákanie
a mávanie rukami, sympatickí ľudia mojej krvi. Pred tým takí neznámi a teraz tak
chýbajú, ich slová, ich vtipy a mimika, rozkazy a smiech, sľuby. Tá atmosféra vône
dreva a horúceho krbu, osôb. Chýbajú. Všetko. Vrátiť sa späť a prežiť odznovu.
Rýchla cesta autom. Cúvanie a parkovanie.
Líce na líci a (už nie) rovnako dlhé ofiny. Nahováram si, že na to už nemyslím. ON do mojej hlavy vstupuje, vyzuje si topánky a cíti sa ako doma. Odchádza, ale vráti sa. Viem to.
Vety, ktoré sa tak dobre počúvajú a pozvania, ktoré by som s radosťou prijala.
Hľadám spôsoby, ako sa dostať hore. Mala som možnosť ísť na otvorenie vianočných trhov a napiť sa punču. Len tak, na zlepšenie chuti.
Písali mi, že kamarát po hádke považuje vzťah za ukončený, ale priateľ sa po krátkej dobe ozve a ospravedlní. A áno. Majú pravdu. Príliš veľká zhoda okolností. Náhoda?
Vietor odfukuje myšlienky, ale oni sa potom prinavrátia. Tak, ako odíde psík, a keď vyhladne, príde späť.
17:15 a
rolety škripocú o okná
farebný a bezdôvodný ohňostroj na našej ulici
zbytočné reklamy na AXE
papagáj s červeným perím a holubice lietajúce dookola
ušitá taška na stole
Prebúdzať sa s pocitom ďalšej možnosti. Kolesá na vlaku sa točia, tak, ako ma dookola prenasledujú tie isté myšlienky.
Každý deň tak blízko, ale tak ďaleko. Vedľa seba, ale nie pri sebe. Pohľady, ale nie cielené. Vysoký a stredná. Nič.
Vznášať sa balónom nad hory, chcem a raz s ním...
Chcem byť ešte krpatá a farebnými kriedami kresliť na chodník infantilné obrázky. Hrať sa s handrovými bábikami a skladať legovú loď. Veriť na Ježiška aj Mikuláša.
Ešte nikdy som nejedla suši.
(bez pointy? ani nie. pre mňa má každá jedna veta význam.
a kto pochopí ich?)
