Ako som vyliezla zo sprchy, moje telo zostalo v objatí kvapiek, kvapky, ktoré voňajú, celkom určite, kvapky, ktoré sa rady kĺžu, gravitácia, zemská a možno iná príťažlivosť. Začínam cítiť tú vôňu, župan ju nasáva, zanechávam krivé vlhké stopy na dláždenej podlahe, niekoľko z prvých ranných krokov po prebudení, po sladkom spánku, ako sa vždy želá.
A tak rada som sa neskôr pozerala na tú dokonalú chvíľu na križovatke, policajt v reflexnej veste a s píšťalkou medzi perami, modrá škodovka, tí ľudia vo vnútri, ten vedľa vodiča, ten si robí obrázky, v rukách drží foťák na film,
musí to byť krásna fotka
a taká by mohla byť aj z môjho pohľadu, ako bradatý muž fotí chrbát policajta a zápchu, autá, svetlá, pripomína mi to film Before Sunset, je to presne také. Ethan Hawke tu, v tejto chvíli. Cítim to ako vôňu vanilky na tele po rannej sprche, skutočne nedotknuteľné pocity, cítenia osobností. Teraz sa musím usmievať a otočiť, no kráčať ďalej, blízko ku kaviarni, kde mi čaj doniesli v rozbitom čajníku, vonia z neho harmanček, ktorý cítim len slabo. Tu si čmáram do náčrtníka namiesto študovania na ročníkový test zo španielčiny, čakám. Čašníci nosia nádoby so zmrzlinami, zmrzliny zdobené farebnou polevou.
Mám slabý strach, že som (na) toto všetko zabudla. Niekedy si prečítam myšlienky, ktoré mám uložené všelikade, v peňaženke, v dokladoch, kdekoľvek a zamýšľam sa, čo bolo, čo sa dialo, ako som to prežila. Čítam o kvapkách, čo sa zachytávajú vo vlasoch, tak ako slnko počas horúcich letných podvečeroch, pri divých západoch za horizont udalostí.
Čítam to a sedím na námestí. Modré baleríny sa pri toľkom svetle lesknú. Vraj v polovici mája spustia fontánu, to sú tiež kvapky vody, trblietajú sa, nad nimi poletúvajú holuby trepotajúc krídlami a je možné, že letí pierko práve z krídla, práve do fontány v strede kruhového námestia. V stredu som tu, oproti divadlu, držala v ruke hru o Kráľovi Learovi, scenár, ktorý som tu našla, prechádzam listami. Mala by som sedieť v divadle, nie pred divadlom. Ale bude aj to, určite.
Ako sme si vychutnávali aj kino, kde som si počula vlastné prehĺtania a inokedy kolísavé tóny hudby, cítila som svetlo odrážajúce sa z plátna na moju tvár, osvetlené líca, celkom sa mi to páči. Ako aj film so Z. Kanócz, ako nadnesene sa smiala, ako nahá plávala vo vode. Chcela som sa zabaliť do šatky, lebo zima mi sadla na ramená. A to ticho, ticho mi bránilo, ticho podporovalo klimatizáciu v sále.
A potom sa rozsvietili svetlá a ľudia postupne začali odchádzať. Tašku som si zavesila na plece, v taške mám fotky, ktoré mám rada, s bielym okrajom, kúsky môjho tela, mojich dní, moje autoportréty. Nohy a okamihy na cestách v aute. Moje radosti.
V ten deň sme tvarovali nápisy z našich tiel, naše ruky ako písmená pred oranžovou stenou, blahoželanie k 18-tke. Pred tým si behám po obchodoch, len na chvíľu v kabínke s IKEA závesom, bola to blúzka farby tmavšej ako tehlová, mala mašľu na krku, ale ja mám dlhé ruky. Dlhé ruky na túto blúzku, na farebný kabátik so štyrmi gombíkmi.
Pri pohľade na nich dvoch zrazu človek chce lásku, cítiť čistú harmóniu z ich náklonnosti.
A na stene si zatiaľ nechávam svoju prvú verejnú prácu, plagát s keramickými dámami. To som našla v informačnej kancelárii, tak ho mám na očiach.
.také zmesi, čo boli so mnou.
