Snívalo sa mi čosi o nitkách, obmotávaní guličiek, šití. Na chlebe tavený syr a šunka, zajedám štipľavou paprikou, trocha soli. Chvíľka voľna, slabé rozlúčky na niekoľko hodín, dlhé, dlhé strúhanie zemiakov na placky, mrvím majoránku v dlaniach, teraz voňajú, chýba mi vajce.
Káva.
Ponuka o vystavovaní fotiek prišla a bola zvažovaná, ale primálo času do nedele, nič.
Až vtedy som sa cítila voľná, keď som pomaly kráčala po poli, keď som nahlas spievala piesne z toho muzikálu, o tom, že smutný deň nastáva, presmutná hodina, teraz ich mám plnú hlavu. Viem, že som tu sama a nikto ma nepočuje, že sa môžem uvoľniť, som slobodná, do ticha praská obilie, v diaľke po ihrisku behajú (ne)úspešní futbalisti v reflexných vestách.
Jedinečný okamih leta.
Čakala som, že tu, na poli budú myši, hady alebo potkany. Boli zajace a bažanty.
Vravím si, že v týchto modrých trenkách určite vyzerám erotogénne.
Na ulici sa dedo pýta mladíka: "A de? A de? De ty ideš?", lietajú holuby nad hlavami, chcem pozdraviť ženu, čo strihá šípové ruže, ale tá sa otočí a potom zo zákruty vyšlo auto a vodič s pohľadom na mne povedal: "(prepočuté) šoférka", vŕta mi to v hlave, z otvoreného okna štrngajú príbory večerných chvíľ.
A teraz idem čítať Osud jednej ženy.
+
ešte nejaký obrázok na tento deň:
Spomenula som si na jeseň, keď som sedela na lúke, jedla jablko a niekto mi povedal, že vyzerám ako pravé komunistické dievča.
