Nájsť zmysel v nezmyselne rafinovaných javoch je ťažká úloha, s ktorou sa treba popasovať, vyklopiť im svoje túžby spôsobom, akým by to isto pochopili, tak ako to že kľúče padajú smerom k zemskému jadru je prirodzené, ako aj to, že ja sa v živote cítim ako vlna na mori, raz som vyššie a raz nižšie, nižšie ako ostatné spoluvlny a nimi som obkolesená, ale svetom stúpam a klesám sama.
Odfúkla som padáčiky z polomŕtvej (položivej?) púpavy, v našej záhrade áno, áno, rastie.
Tak ľahko, ako odletí tento padáčik, tak ľahko môžu vymyznúť dlhobudované vzťahy, krehké, presne ako táto púpava, jedným výdychom vzlietnu všetky jej súčasti.
V autobuse pani, čo vonia ako lekáreň, ako všetky lieky v krabičkách zmiešané dokopy, ktoré si starší ľudia nosia domov v igelitových vrecúškach, s presným dávkovaním. Niekedy sa cítim rovnako, mladšie, ale rovnako, vôňa lekárne mi je dobre známa, pre cukríky (nie len tie), čo tam predávajú, rozplývajúce sa na jazyku, podporujú tvorbu mojich slín, sladké a mierne kyslé, tie cukríky.
Včera som mala pocity plnosti, že ak ešte jeden nesprávny úkaz v mojom okolí nastane, tak vybuchnem, vybuchnem ako človek plný grepovej šťavy a jeho dužiny, rada by som opísala veci také, aké sú, ale to nejde. Bojím sa toho, že odhalím veci, ktoré majú byť navždy zatajené a uložené v mojom vnímaní, lebo ak ich vyslovím, už to nebudem môcť vrátiť späť a tváriť sa, že sa nič nedeje.
Tak ako teraz, tak ako som sa otvorila a teraz to ľutujem, už sa nedá pretvarovať, keď jeden človek pozná pravdu, už nie.
Sníval sa mi sen, taký krásny, mäkký a hebký o veľkom tehotnom brušku v svadobných šatách, tanec a všetko jemné, jemné, možno vysoké topánky a marcipánová ruža v mojich ústach, tá nebeská hudba ako minule, títo ľudia.
Ranné slnečné lúče, malý plánovaný výlet, určený na odreagovanie a odpútanie pozornosti od (pomyselných) problémov, pre ktoré vzniká hnev a pocity prasknutia, radostne sa usmievať v smere žltej, betálovanie, hrby a kamienky na ceste, môžem ich pocítiť, počítať, obliať vodou, odfotiť alebo prejsť bez povšimnutia, ale potom sa cítiť nenaplnená a nevyužitá.
Celé je to len o jednej veci, o zábudlivosti ostatných a honbe za mojimi prioritami, pre niekoho zbytočné, pre mňa dôležité, o ľahostajnosti (aj mojej).
(nebaví ma nútiť ľudí do vecí, o ktorých sami nie sú presvedčení, aj keď ja ich potrebujem a očakávam aj bez môjho neustáleho nátlaku, ale bez neho by neboli ani tie predchádzajúce...
spôsobuje trápenia, bolesť a sklamanie)
