To, čo som robila, som si plne vychutnávala, chcelo sa mi len tak stáť pri rieke a fotiť kačky a labute, ľad a miesta vody, lietajúce holuby, odrazy svetla. Tie holuby boli blízko, blízko pri mojich čižmách, niečo zobali, kŕmili sa a prišiel chlap so psom, vybral foťák a psa vypustil na holuby, nech zvlietnu, nech cvakne spúšť a všetko je zrazu znehybnené, holuby vo vzduchu, krídla, takto zastaviť čas. A keď som na tieto činy pozerala, mala som pocit, že chlap vie, čo robí, že je to jeho záľuba, ktorou si robí radosť každý deň tu pri moste, pri rieke N.
A potom som ešte dlho stála na moste, čo sa hýbal, tie pohyby sa pri chôdzi spozorovať nedajú, treba zastať a vnímať, aj iní to vravia, pozerajú na kačacie stopy v snehu, ktorý pokrýva zamrznutú rieku,
potešujúce stretnutie, vlastne ani neviem, prečo tak potešilo,
ale je to tak,
vnútorné radosti z celého dňa,
smiech, smiech na všetkom.
Napríklad sme sa smiali na osobe, ktorá klopala na dvere čakárne, až kým ich niekto neotvoril, vtedy sa všetci sediaci ľudia začali usmievať a keď ten chlapec vošiel do priestoru, v ruke držal papiere a nikto z nás si asi neuvedomil jeho trápny pocit, keď pozeral na naše rozžiarené tváre. Čítam Neviditeľné mestá, počujem svoje priezvisko a vo vnútri sa rozprávame o silonkách, o snehu a lyžovaní v Rakúsku, mráz, bielo, všade bielo.
.
.
Slnko sa mi opiera o chrbát, aby nespadlo, moje telo tvorí tieň, obrysy nôh a rúk a hlavy a všeličoho, čo mám na sebe, vidím foťák, šál, tašku, v nej si nesiem Katjes s jogurtovou príchuťou, ovocné, cmúľam a cítim sladkosť, maliny, citróny, prírodu na mojom jazyku, plody leta, keď z plaviek tečú kvapky vody, farebné slnečníky v záhradách, kahance, vankúše a drevená lavička pri voňavých kvetoch.
Také asociácie pri cukríkoch, teraz je sneh a aj ten si vážim, niekedy si doňho kopnem,
vtedy, ako som kráčala, som si myslela, že okolo mňa sú klamstvá, klamstvá v telefóne, tie slová a sľuby, že L. pôjde do BA a P. spať, predstavila som si možný príbeh, že spolu sedia v Linose a smejú sa na tom, ako si ja sama kráčam mestom alebo ulicou,
tieto myšlienky
a potom mi P. volala, že ono to bolo naozaj tak a ja som bola len vynechanou súčasťou.
A zajtra, zajtra neviem ako to bude.
Zo snehu na čižmách je voda, z vody je mláčka na našej podlahe. Z fľaše od mrkvovo-jahodového Kubíka pijem čistú vodu, štekajú psy, niekto kráča po ulici s čapicou na hlave. Upiekli sme vianočku, hrozienka a chrumkavá kôrka, vôňa v kuchyni. Na žltý šál mi postačí už len chvíľa, možno tento víkend. Chvíľu hľadím von oknom na zapadajúce slnko, dnes oranžovoružové, výrazné, slnko za žalúziami.
A teraz sa na okne trblieta námraza, v svetle lampy oranžová, oranžový mráz.
+ niečo odo mňa: 365 of .nevara, nový priestor
