Slamkou fúkam do jahodového Kubíka s tým dôvodom, že vzduch, ktorý prúdi z fľaše von má príjemnú vôňu rovnakého druhu, rovnakého ovocia, chýba mi táto chuť, ocko vraví, že čerešne už dozreli, tak zajtra pôjdem aspoň na tie, pôjdem.
Zrodila sa vo mne platonická láska, tak si to nazvem, len tak, platonická láska. Chvíľková a (dúfam, že) prechodná, pustím si rádio, raz si to vypočujem, musím si zapamätať dnešných mnoho minút v tejto spoločnosti, slová, vtipy a následné smiechy, polámaná španielčina, gestá rukami, ukazujúce ruky (prsty) niekde "tam", kde sa stal magistrom,
chcem si to pamätať,
som blázon, áno som.
Ale to prejde.
Prenášame nábytok. Naše steny majú teraz farbu marhule bez chĺpkov a všetko je tu zrazu iné, rozdielny pohľad na túto obývačku, leštím sklo z vitríny a trasú sa mi ruky pre jeho dôležitosť a významnosť. Také vitríny mávajú aj v múzeách,
štvrtok, deň v BA, na polostrove s umením a farebnými postavami, kameň v taške, neskôr Egypt, tajomné prsty múmie, sedenie na zemi, obed v McDonalde, ktorý ja navštevujem len v núdzi, strapaté vlasy zo spánku v autobuse, horko.
Na námestí dnes zaparkoval červený autobus Nescafé, kde kávu navarili zadarmo do červených hrnčekov. A my sme sa vrátili aj druhýkrát, na frappé, ktoré sme si vypili v
príjemnej spoločnosti, tak využitý čas a úsmev, pre ktorý som mala skutočný dôvod, že už od prvej chvíle ma niečo koplo a dostalo do stavu dokonalej eufórie,
viem, čo to bolo.
Moje myšlienky sú slepé, lebo v hlave mi krúžia spomienky, ktoré vo mne vyvolávajú radosť. A keď chcem rozpoznať, ku ktorému cieľu minulosti smeruje táto myšlienka, tak neviem. To preto slepé,
lietajú ako bubliny.
A teraz, keď som si v tichu skorej noci v izbe vyfúkla zopár bubliniek Lenkiným bublifukom, počúvala som ich dopad na podlahu, to pukanie, hlasné, čo nebolo počuť vonku, lebo bubliny lietali ďaleko, ďaleko a dieťa v kočíku sa z nich tešilo skoro ako ja.
Voňavé bubliny,
zabúdam,
zmiešané pocity z veľkej noviny,
možno strach
z ďalšieho sklamania na obzore,
myšlienky totálneho zabudnutia,
negatívne postrehy za mojím chrbtom,
cez to všetko,
dnes sa radujem.
(.neznášam Taliansko, ale aspoň to ma vytrhne z týchto ilúzií a klamlivých nádejí. všetko tak nereálne.)
