Vtedy ráno sme si našli pod oknom balíčky, mandarínky a banány, čaj a hrubé ponožky, niečo sme poupratovali, umyli podlahy a išli do mesta, na námestie, pozrieť ohňostroj, ten sa mi páčil, myslím, že vtedy neboli potrebné žiadne slová, len som pozerala a vnímala naplno, na farebnosti lietajúce po oblohe, skvost, povedala by som, keby sa nebojím, že mi z toho niečo ujde. A bola som prekvapená množstvom ľudí, to nebýva, tu nie.
V jednej chvíli si myslím, že chcem toho veľa povedať a o niekoľko minút, hodín, len tak doma sedím nad už prázdnou šálkou, kamilkový čaj a strieborná lyžička cengajúca o biele dno šálky. Buď čítam Žurnál alebo Marguerite Durasovú: Zničiť, povedala; vlastne sa na seba dosť hnevám, lebo teraz mám rozčítaných veľa knižiek a stále začínam nejakú novú, to mám najradšej, odhaliť tajomstvo obsahu a listovať prvými stranami a niekedy privoňať, áno, tak.
Niekedy nechápem činy ľudí, myslím, že zachádzajú do priveľkého súkromia, píšu, robia, myslia, odbáčajú od vlastného ja do priveľkej miery, ktorá môže (čiastočne) obťažovať.
Toto moje zdravotné obdobie sa mi začína protiviť, stále v nemocnici a obmedzený kontakt s ľuďmi, s ktorými by som veľmi, veľmi chcela, ja sedím na stoličke a teta mi masíruje krivý chrbát a krk, niečo s krkom, nejaké problémy, ktoré vyžadujú teplé štvrťhodinové zábaly. A keď som tam sedela s bielymi plachtami na krku, bolo otvorené okno, vtedy fúkalo a pršalo a za dverami zazvonil budík nad kartičkou s mojím menom, tak ma odbalili a mohla som ísť, obviazať si krk šálom, zapať gombíky na kabáte a vonku sa občas šmyknúť v čižmách.
Mp3 mi teraz nefunguje, nemôžem počúvať lahodné vianočné melódie, ani nič iné, že vraj stačia len nové sluchátka a bude to. Ten foťák je stále v skrini a ani som sa ho nedotkla, len pohľadom, ale to by som nemala ani hovoriť, chcem povedať, že som umývala riad a aspoň vtedy počúvala to svoje, Reginu Spektor, Melody Gardot a Evu Cassidy, po dlhej dobe, pena zostávala na krehkých pohároch, pomaly padala, všade kvapky, lesklé kvapky vody.
Dnes to bolo dobré, ten punč a čokoláda, takéto posedenia mám najradšej, keď sa dá povedať všetko, maličkosti aj veľké veci, ktorých teraz našťastie nie je veľa, len škola, čo obmedzuje. Takéto rozprávanie robí dobre, smejeme sa na niekom, kto stále vraví o duši a duchovne. Len to, čo žijeme, to, čo nevieme, o tom hovoríme.
Je to skvelé, keď kráčam po pešej, v diaľke počujem hudbu a myslím si, že toto, to je vianočná, nad hlavou mi svietia svetielka, vo výklade padá vatový sneh a mne sa to páči, takto poletovať, zabočím do uličky a v Bonsaji si vyhliadnem farebnú šatku, myslím, že zelená a oranžová a žltá, vonia tu čaj, rôzne druhy čaju. Na konci pešej zistím, že tá hudba, to bola Abba, že niektoré žiarovky na stromčeku nesvietia a že na trdelník čaká veľa ľudí, ako vždy, vonia tu klobása a iné grilované jedlá, v stánku so syrmi sme si kúpili korbáčiky.
Spravili mi snímku rebier a niekde bolo napísané, že tieň srdca je primeraný a ostatným odborným termínom som vôbec nerozumela, tak som to len zrolovala a dala do tašky. V ten deň som nemala so sebou mobil, chcela som si napísať názov púzdra a pozrieť si nápady na darčeky, ktoré si tam zaznamenávam. Tak bolo, že som nič nekúpila a ten názov neviem. A potom som chvíľu pomáhala v obchodíku, rozprávala po anglicky o zabudnutej platobnej karte a utierala poličku, prišiel ocko, podal balíček a hneď aj odišiel, za výkladom tma, ľudia sa náhlia za vianočnými darčekmi,
chcelo by to mašľu, niekde mašľu, lebo Vianoce.
A nový fialový sveter, čo bude pod stromčekom, rolák a modré rukavice, rukavice s dierou na dlani a teraz sa mi pred očami vytvoril obraz tehotnej figuríny na Farskej, ani neviem, aká súvislosť medzi tou dierou a sochou, ale tak to je, to brucho dnes obtiahnuté zlatým tričkom s veľkými bodkami, nič podľa môjho vkusu.
A teraz sa tiež deje všeličo iné.
(fotky: moje)
