Vonku je veterno, tak, že búrlivý vietor splieta vlasy a keď som sa učila, kvapky spievali svoju hymnu na sklá okien, cmúľam ceruzku a z mojich úst vyliezajú španielske slová digestión, nutrición, carnívoros, len tak si lietajú vzduchom a nikto ich nepočúva, sú to slová samotárky, čo si neželajú spoločnosť, až do chvíle, keď vstúpia do uší O. a tá rozhodne, čo bude ďalej.
A bude dvojka, ako dobre.
Tie kvapky, ako kvapky pri bazéne, kde je vlhko. Oni si lezú po chladných sklách okien, počúvam Coldplay a voda padá, pozorujem, je to pochod, nepravideľnosť, zmyselnosť, keď tam ležím a dávam si pozor, aby som si nenamočila biely šál, čakám na posledný pád kvapky, ako jemný vodopád. A myslím si, že ležím na tráve, že mi do tváre svieti letné slnko a znejúca voda je voda z hadice na polievanie záhrady.
Ale vonku sú mláčky, dáždniky, kabáty a farebné šály, kúpim si papáju a zemiakový cukor, ktorý si nesiem vo vrecku,
dnes by som chcela byť v Prahe, kroky po mokrých dlaždiciach, čľapkanie, tu by mi to nevadilo, tu je ten pocit, že je to milované miesto, priestory, prostredie. Tak ako v lete sme bežali z jedného obchodu do druhého, vtedy som mala farby, odtiene oranžovej na košeli, žltú sukňu a papierové baleríny, ktoré premokli a potom svietilo slnko a v parku sme sedeli na lavičke a niečo jedli,
takým si pamätám ten deň.
Chcem veľa cestovať (s ním), ako sme o tom dnes hovorili,
chcem Paríž a Tokio a lety s kuframi, čakať na letiskách s časopisom v ruke, knihy, foťák, fotiť si oblaky alebo len tak na ne pozerať, myslieť si, že sú mäkké, že si do nich môžem ľahnúť a prikryť si nimi telo, vyzerajú tak kašmírovo, čisto, čisto
a voňavo.
A občas som si predstavila Španielsko, nejaký dom tam, farebné uteráky zavesené na vešiakoch, že cez okno fúka teplý vietor a záclony sa vlnia, že svetlo je tu iné, iné slnko. Také presdtavy o živote, študovať * geografiu a cestovný ruch a zaoberať sa niečím, všade si fotiť pohľady a vytvárať si knihu spomienok, možno by tam boli nohy v balerínkach na chodníku v Benátkach, Taliansko alebo iné krajiny, iné kontinenty. Fotoalbum pre osobné vyžívanie.
Posledné dva dni bez stretnutia, čítam o ňom ako o slávnej osobnosti, myslím si, že ho tak spoznávam, ale nie, rozmýšľam, čo ďalej, či má zmysel niečo pre neho písať, zopár slov na snehovom papieri,
on píše o nebovo modrej farbe,
o španielskom jazyku,
hudba a knihy,
neurčité pocity, žijem v neistote, snívam a idealizujem.
Chvíľu sa smejem nad čínskym mužským menom Ču, deň s úsmevom, ceruzka na ulici, zmoknutá, bežím na autobus a ľakám sa všetkého, muža v uličke, psa, čo šteká, ľakám sa a potom sa na tom zabávam. Páči sa mi, keď sedíme v Linose, miniatúrne priestory kaviarne, kde sú čierne steny a červené sedačky, časopisy, vonia káva, aromatická, myslím, že za pultom vrie voda, mieša sa čokoláda a kapučíno, lámeme mentosky s príchuťou melónu a aj tak sa mi ich lámať nedarí.
Rozhovory, rozhovory, to potrebujeme.
Častejšie.
Už neviem kedy, ale na papier som si na písala, že tento deň je anjelský, anjel s kučeravými vlasmi a srdcom v ruke. Vysoký anjel. Štíhlosť v krídlach. A nakreslila som jeho obrázok.
* teraz často rozmýšľam nad budúcnosťou, štúdiom, prácou, rozprávame sa o tom doma aj v škole aj s E. v autobuse.
A ja neviem, neviem, čo chcem.
