Vlastne som ešte stále niekde na námestí, v tom čase, keď sme tam stáli, ľudia naokolo kráčali, obzerali, prichádzali za určitým cieľom, ktorý im my (ne)dokážeme dať, sú tu farebnosti, drobnosti, slnko odrážajúce sa od dlaždíc, lavičky. Mačacie zrkadlo, foto, farebné gule na krku a čierny kabát, je vo mne plno radosti a nadšenia, skoro som zabudla lístky, piaty rad, sedadlá sedem a osem.
Mne sa tu páči to, že môžem byť v oblasti pozorovania, že ľudia prechádzajú okolo, niečo ich zaujme a nakúpia si drobnosti pre náladu a radosť, to, to sa mi páči + kočíkovanie malej H., keď som sa s ňou prechádzala po námestí, ľudia mali ku mne úctu, možno im mysľou behali rôzne myšlienky, mienky a odhady, napravila som odstávajúci kvietok na prikrývke.
celé dva dni vedľa dávnej súčasti mojej mysle, jeden pozdrav, prechádza sa a vláči ju za ruku, náznaky nejakých citov, čo nikdy nebýva, občas sa objali, pohladili, pobozkali, keď prišiel, kázali mi usmiať sa, potom som sa rozprávala o výrobkoch, zobrala leták s adresou, poznám ju, milosť v malom.
A sama v obchodíku, svetlá sa odrážajú od sklenených váz, kryštály, obrysy mačky vo výklade, keramika, snažím sa dostať do výzoru tak akurát, v čiernych šatách, topánky na vysokom podpätku, ľahký pocit elegancie, ďalšie zrkadlá, odomknúť a zamknúť dvere, vznášam sa ulicou,
myslela som na to, že milujem vysokú chôdzu, tá mi je vzácna, lahodiaca.
Prišla k nám K. Farkašová, pýtala som sa na Producentov, že aj my dnes ideme, že bude tancovať a spievať, máme kývať blond vlasom v hre, krátkym a odvážnym šatám, cestou do Istropolisu jeme sušené hrušky a melóny, prezujeme sa, odložíme kabáty a vycikáme sa za 5 korún za drevenými dverami, kvapky vody na rukách, otriasť, utrieť, naleskovať pery, to treba. Pravda mi podarovala dobré miesta
bola som rada akcii, výletu, spoločnosti, ktorá všetko zariadila a za to som vďačná, boli to tam endorfínové chvíle, prekrásne tance, spev, vybielená kancelária, Leopold Bloom, severská Ula s dvoma bodkami na u, tlieskali sme a ja som bola naozaj šťastná všetkým okolnostiam,
bolo potrebné utekať na autobus, beh po bratislavskej stanici, večer a v krátkych šatách, bolo nás viac, čo sme smerovali k spoju do NR, stáli sme, po tme cestovali, letisko, odmietnutí ľudia
a potom som si zabudla žltý šál v aute.
Veľmi dôkladne som vyberala knihu na štyri dni, na ticho, ktoré tam vždy je, na tmavú, naozaj tmavú oblohu v noci, niekoľko hviezd, že sa spočítať nedajú, dym ohňa, guláš, neustále behanie po mokrej tráve v gumákoch, raz som sa poprechádzala, v nevhodnej chvíli, fúkal vietor a šál sa vlnil pod jeho vplyvom, voda sa vyparovala z lesa, z farebných stromov: fotka, chvíle vlastnej samoty, len mojej, keď sa potom rozpútalo pátranie a výkriky a strach, lebo zhliadli vlka, niekde blízko, hnevali sa, že som si niekde fotila štipce na prádlo a nikto o mne nevedel,
že som chcela byť sama a inkognito, neviditelná v ich očiach.
Zapadalo slnko, výrazne svietilo do očí. Vnímam atmosféru okolia, niečo nasávam a hladím do diaľky, možno na slnko v horizonte. Alebo na mliečnu guľu, obrysy, tvary a tiene.
A premýšľala som o budúcnosti, o prírastku, niečo ako dieťa. Výsledky s ním, prezentácia: tvary a tiene, niečo ako 2xt, alebo t&t, neurčité závery môjho snívania, veľa farieb.
Ukladám obrázky do pamäte, niekedy si ich premietnem a prinesiem nostalgiu do všedného dňa, asi vtedy, keď budem cestovať autobusom, počúvať francúzsku harmoniku a skrývať nos pred pachom uplynulých hodín a činností ľudského tela.
Kúpila som dva filmy: Piano a Sofiinu voľbu, v ten deň som sa dozvedela novinky, prekvapenia, niekto číta, niekto, koho si pamätám v bielom plášti a so smiechom na perách. Mala som chuť na neurčité činnosti, na niečo produktívne, splodiť zopár slov alebo obrázkov, zapojiť kreativitu, spájať farby a kontrasty do dlhej línie, s ľahkosťou a nepresnosťou
a tak to je aj teraz.
Prvé výsledky štúdia, čas písomiek so španielkou, o ktorej si v mysli hovorím, že you are so adorable, že som fascinovaná jej vzhľadom s kúskom exotiky, jej hlasom a vlasmi, prísnym výrazom v okuliaroch, ale aj tak mi je sympatická a milá, ona má náhrdelník z malých koliečok, niečo ako gombíky, ona sa na nás pozerá s nevedomosťou v tvári, ona je identická, ona je svojrázna.
Teraz ma štípe palec od pečených gaštanov, zaspala som pri Súkromných pasciach, na pleť si nanesiem preťovú vodu a pôjdem spať a spomínať na tri dni v samote, na kávu 3v1 z minerálky a čerstvé maslo na raňajky.
Chcela som vám o tom všetkom napísať, stúpavé a klesajúce informácie, prúd vedomia, vlny, vlny na mori.
