A mne sa páčil ten týždeň, niečo kultúrne v divadle, voda, plávajúci herci, silná rola Portie, moje silné emócie, potlesk, postaviť sa na vysokých podpätkoch a stále tlieskať, tak, ako to má byť. V ten deň prišiel balík, prišiel na poštu a pred divadlom sme si ho vyzdvihli a potom som s ním sedela v štúdiu, umývala si ruky na záchode, pozrela sa do zrkadla na vzorovanú blúzku a ofinu v očiach.
Dali sme si čaj v pizzerii, sedeli a rozprávali o technických záležitostiach a vlastnostiach foťákov, či o čom sme to vlastne hovorili, ani neviem, pamätám si jeho mätový čaj, wc so senzorovými utierkami na ruky a neprehladný mobil v mojich rukách a potom sme si na námestí fotili svetielka a výklady obchodov, to len také pokusy, skúšky.
Tie farebné gule na krku, opakovaný úspech a úsmev chlapa s Canonom v ruke, fotografie na stene. Čierna a biela. Kontrasty. Taká vernisáž, kde na stole boli keksíky a malá H. ju celú prespala, zaspievali sa tri pesničky a niektorí sa podpísali do knihy návštevníkov, písali, že ďakujú, že sa im páčilo, možno si niektorí povedali, že určite ešte prídu, že aj bez nejakého sprievodu, tu sa vždy nájde niekto na rozhovor.
V tej kaviarni na rohu sme nakoniec nedostali keksík, ale krovku a sedeli sme oproti veľkej polici s knihami, veľa, veľa kníh a na tú v druhom rade ukazujem prsom a poviem, že tú máme doma, s detskými obrázkami a veľkými písmenami asi o chrobákoch a hmyze, niečo také. Pozrela som cez okno na kráčajúcich ľudí, tu by som vydržala stáť hodiny, pozorovať, skytá vo výške, skrytá za priehľadným sklom, čiastočne. Tak som si rozpustila vlasy, sponky položila na knihy na parapete a stále hľadela na život. A potom sme (som) klopkajúc odišli, po námestí so stromčekom, stánky a od stredy by tu mohli predávať aj punč a marcipánové tyčinky.
Aspoň sme si po dlhej dobe povedali pocity, bolo to systematicky, tak zvláštne, všetko naraz a nasilu si spomínať, čo sa za to obdobie dialo a na čo sme mysleli. A tak to bude asi aj teraz, najprv Viedeň, moje dni voľna, teraz BA a oslava a neustále napätie, ktoré pociťujem ja, neviem, či je to obojstranné, ale nie je to fajn.
Občas si prezriem tie tisíce fotiek, premenlivé časom a náladami, sú to farby, okamihy, tvary a sletlá, tešia ma, stále mi nosia radosť a vysoké ambície do budúcnosti, keď bude foťák a Vianoce a tá kniha o ránach, ktorá v utorok prišla. Zajtra treba kúpiť M. nejakú čokoládu, poďakovanie, treba kúpiť a vystúpiť z obchodu do zimy, dať si rukavice a obviazať krk šálom, treba zájsť na rehabilitáciu a odovzdať snímky chrbtice a stavcov a niekde naboku vidieť aj lebku a zuby v tvare úsmevu.
Samota, občasná samota. Opäť sa niečo deje, zdá sa mi,
hlavne ten pondelok na káve, pred kávou po pešej, v škole, také pocity, že sa s nimi už nemám o čom rozprávať.
A v sobotu sa na stromčeku zatrblietajú vianočné svetielka.
