Výnimočnosť okamihu

Niekedy poteší len pár slov, len pár kratučkých viet a radosť vo mne stúpa, rastú pocity, že dobre, že viem o čom vraví, že to poznám a že je to také umenie, áno umenie, keď niekto dokáže slovami na papieri opísať vnútorné dianie, vnútorné pocity a vložiť do toho kúsok predstavivosti aj fantázie, kúsok seba. Vedome robiť šťastným tých iných ľudí.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

V ústach sa mi striedajú rôzne chute, sladké/horké sliny a v bruchu mi škvŕka, nie od hladu,

mohla by som zhrnúť tento deň len do niekoľkých slov: slnečné lúče, sedenie na vyhriatom drevenom pni, fazuľová polievka, prirodzenosť dňa, svetla a vzduchu, voda vo fľaške, prezeranie katalógov, stretnutie, prenasledovanie, zvláštne rozprávkové vlasy, Pokánie, teplý večer, tma a lampa, papier a pero.

Ale nie, mám pocit, že každý okamih dňa by som mala zachytiť, to ako som len vo svetríku vyšla von a osvietilo ma, Eimy vychádzajúca z búdy, ňuchajúca drevené polená, možno cíti myš alebo jaštericu, lebo tu pri našom trávnatom brehu behá veľa tvorstva, malého aj veľkého. Havina už pĺzne, všade poletujú jej biele chlpy, ako náhrada snehu vo februári.

Teplo a kvitnúci krík, čmeliaci, otvorené okno na mojej izbe, taká knižná jarná situácia.

Len vlažná voda stekajúca po mojom tele, vytváram penu s oranžovým odtieňom. Práve som porušila lekársky predpis neumývať sa "bársčím" ale len tým olejom, po ktorom smrdím ako ryba a hovoria mi to aj príslušníci rodiny, že ako nejaká ryba hodená niekde na palube, čo nemôže dýchať, čaká ju smrť.

Prázdnota vo mne vyprchala, vraciam sa späť do môjho sveta, do sveta, v ktorom si na zbytky papierov zachytávam kúsky dňa, jeho výnimočnosti, klady a zápory. Pri hudbe, tme a lampe sa mi najlepšie tvorí, tak plynulo prichádzajú správne slová, tak ako to chcem, nestíham zapisovať a myšlienka sa vytratí, ja ju už neulovím späť.

Moje činy sa mi zdajú smiešne, to ako som sama v Maxe prenasledovala dve dámy, jedna staršia a tá druhá, tá hlavná, mladšia, zbadala som ich na schodoch a povedomosť vlasov, očí aj postavy ma donútila zmeniť smer, tváriť sa, že idem do papiernictva. Presvedčila som sa, že je to ona

a zmáhali ma otázniky, prečo ju vymazali, možno odvrhli, odmietli, možno navždy, na chvíľu, neviem.

A ja sa čudujem sama sebe, aká neovládateľná túžba ma zasahuje len vďaka nemu, túžba poznania a priblíženia sa čo najbližšie, cez iných ľudí, že sledujem, premýšľam a píšem o úplne cudzích ľuďoch.

Celé smiešne.

^{25. február 2008}