Ten film som videla už dávno a ešte stále naň občas myslím, premýšľam nad tancujúcimi farebnosťami počas piesne Love me or leave me, tú scénu milujem a občas sa v nej naozaj vyžívam, toľko veselosti a bezstarostnosti, ten malý hudobný obchodík, kde lietal prach v slnečných lúčoch, stláčanie klávesov v atmosfére starého bytu s vôňou zatuchnutého dreva, plač a náreky, lebo nevládze,
Alice Nellis vo mne zanechala stopy, môžu to byť stopy v čerstvom betóne:
nezmazateľné.
Zasmiala som sa, keď som si tu, niekde na internete prečítala, že Audrey Taoutou v skutočnosti nevie hádzať žabky do vody, že v Amélii je to len "dielo počítačových mágov", ona tam stojí pod dáždnikom a vtedy je krásna, vtedy mám chuť vybehnúť do dažďa a niečo si spievať, skackať v balerínach, čo premoknú, vyzuť sa a niesť ich v ruke, bosá kráčať po uliciach, ako už bolo s hnedými topánkami, vtedy, keď som sa rozprávala s dievčaťom, čo predáva ruže, pozývala ma pod dáždnik a ja som odmietla.
Nazvala by som si to zúfalým vyhľadávaním a sústredením na veci, čo by mali prísť prirodzene, (ne)nútene, bezprostredné city na každý deň, rozložiť ich rovnomerne, aby nikdy neutíchli, nestratili sa v diaľke, neodleteli mocnými krídlami napríklad do Nepálu za dymom z vonných tyčiniek.
Teraz sa veľmi teším zo vstupeniek, čo konečne prišli, budú Producenti, bude BA, nebude Funny Fellows, na ktorých som sa tak tešila; ona + ja zahalené v elegancii vysokých podpätkov a nejakých šiat, uvidíme,
možno budem vyzerať ako zo snov s tebou, po Prahe a spolu, moja ruka v tvojej, pusa v pražskom metre, mnoho detailov vysnívaných do dokonalosti, (ne)možnej a (ne)uskutočniteľnej, taká, čo nikdy nebude, chcela by som veľa, veľa spoločných okamihov, byť láskavá a chvíľu nežná, všetko s mierou, užívať si ten pocit blízkosti a Prahu, samozrejme.
Tak sa cítim dosť jesenne, skrehnuté prsty, tie si zohrievam pri krbe, na chvíľu si pri ňom vyložím nohy, čítam časopis, hore, hore u mňa mám aj nové knihy, veľmi sa teším ako otvorím prvé strany, tie mám najradšej, prejdem pohľadom po tlačených písmenách, pohladkám papier, bielu čistotu, biela je sneh, chlad, žltá a oranžová, to je jeseň v mojich očiach,
dnes ma potešilo:
. holuby na oblohe + drobnosť v písmenách, niečo o oberaní a teple v krbe
. žltá na brehu, šál, rukavice a náušnice (made by ONA), šípky na konároch, symbol krvi, červená, prechádzala som sa tam krátkymi krokmi, pokojnými a nenáhlivými, lebo je nedeľa, čas akurát na prechádzky vonku
. návšteva, bábätko, chvíľkový plač, vravím, že spodnú peru má zakrytú vrchnou, nevieme nájsť pravú výstižnú podobnosť, vlastne len hovoríme mená možných ľudí, ona má béžové manchestrové nohavice a kľúče od auta v kočíku
. možno prichádza jeseň a Pliešovce, orechy, gumáky, produktívne výpravy do okolia zelenej trávy, po ktorej sa dá kotúľať dolu, pri salaš
photos by me
Teraz musím ísť, ešte doštrikovať šál, okrový, obmotať guľky, zelené, a urobiť kvietky na uši, strieborné. Lebo piatok, piatok sa blíži.
