Sedíme na schodoch, tu na námestí, je to čudné, jazdí tu Mercedes, namiesto ŠPZ-ky - "TRIEDA E", tak obdivujem, prechádzajú sa tu ľudia, vychutnávajú si poobedie, slnečné, aj ja vychutnávam a spomenula som si na malého blonďáčika z dovolenky, asi 2 roky života, dlhé vlasy, svetlé, ako chodil všade s maminou, držiac sa za ruku, v druhej ruke malý hnedý plyšový medveď, hojdal sa na hojdačke a začal plakať, neskôr už plával v hrochovom kolese. Aj ja budem mať takého syna, blonďavého, s plyšovým psom, to znamená, že môj manžel musí byť svetlovlasý, alebo syna odfarbím, budem ho vodiť za ruku a budem sa cítiť zodpovedne a potom mu s mužom spravíme ešte jedného brata, budú sa hrávať spolu na pieskovisku, s kýblikom, vyklápať mušle, ja sa budem len prizerať, dávať pozor, aby nespadli, nepotkli sa o rozviazanú šnúrku a nerozbili si koleno a budem ich chránit pred nejakými pedofilnými jedincami a seba taktiež a budem sa cítiť ešte zodpovednejšie, neskôr zostarnem, vypadajú mi zuby, budem mať zlaté, vlasy mi zošedivejú, pokožka zvráskavie, zostarneme všetci a zodpovednosť zo mňa pomaly vyprší, malý blonďáčik už bude veľký chlap, zarábajúci, oženený a s manželkou budú mať blond deti, a ja budem mať radosť vždy, keď prídu, poprechádzame sa po mojej záhrade, natrhám im rajčiny, papriky z fóliovníka a jablká im nahádžem do bedničky, zelenej, umelej, poobzeráme fialové kvetinky
a ja zistím, že tá moja zodpovednosť len tak nevypršala, ale preniesla sa na môjho blonďavého syna, ktorý sa teraz s láskou stará o toho svojho, dáva pozor, aby sa nepoškriabal v malinách, aby sa nepodkol o tekvice a nerozbikl si koleno a aby nespadol do kopy hnoja.
