Zahmlený zrak a neskôr i myseľ. Sedím na schode pred divadlom, množstvo ľudí tešiacich sa, rozplývajúcich sa nad ľudovými tancami, valaškami a sekerami, kroje, nohy dupocú o zem, hlasivky spievajú priamo do mikrofónu, páči sa mi to,
naťahujú krky a túžia byť žirafami, aby lepšie videli, nastávajú posuvy o pár milimetrov, treba sa sústrediť na súčasnosť, nie to, čo bolo, nespájať si minulosť s prítomnosťou, v tomto prípade nie, pretože nie je možné, aby sa rovnaká situácia zopakovala dvakrát.
Len čierna tma a nejaké lietajúce zrná, strácam rovnováhu, myslím, že som načiahla ruku alebo sa oprela o plece M., je jej zle, vravia, rozruch, nejaká teplá kofola z cudzej fľaše, nechutí, príliš sladká, ďalej už nič, nič viac si z týchto okamihov nepamätám. Blízka opora, kážu spomaliť a potom zrýchliť, stáť, či sedieť.
To je tá obloha, čo sa každý deň mení alebo zostáva, mení, s tým by som súhlasila. Myslela som, že teraz mi pomôže, zošle dych, voľnosť pohybu, vodu na tvár a do tela, aby nevnikla do organizmu dehydratácia spôsobená (aj) davom natlačeným na sebe. Prišli sa len pozrieť, nemysleli to zle. Zdvíham hlavu k nebesám a žiadam o pomoc.
Povedali mi o tom, o záujme, riešení môjho problému, o pohľadoch a slovách, že ma skúmali a hlásili červeným mužíkom aktuality o mojom stave, o možnej spokojnosti nad mojím smiechom, oťapeným smiechom pre krúžiace postavy.
Zase dúšok kofoly. Kúsok z nej na sukni, na kolenách, stále trasúce sa ruky zasahujú priveľmi na ich momentálnu schopnosť.
Taká blízkosť a nevedomosť o tom čine, čo tak ohúril a prekvapil, zaplavil ma radosťou, znovuzrodená nádej, som šťastná, teraz áno.
Večer starostlivý, galantný, zdvorilý.
Zažiť to znova a znova. Ten jeden pocit.
Potrebovala som si to zaznačiť.
Vietor sa prechádza po dome, kĺže sa popod dvere s hlasnou ozvenou, zanecháva mierne zmeny. Hrmí a blýska sa. Zaťiaľ len v diaľke. Ešte uvidíme.
