(...áno- no dobre, ja viem, že bratislavský vzduch nie je čistý, ale moje pľúca si už na neho zvykli.) Obliekam si čierne tielko, k tomu červenú sukňu, nové lodičky. Prepudrujem si jemne tvár, zvýraznim, čo je na mne pekné- vraj tmavomodré hlboké oči. Mihnem očami pohľad na kvety položené na parapetnej doske- keď sa vrátim z práce, budem ich musieť konečne už poliať. Rýchlo strkám do mojej maxi-kabelky jeden jahodový jogurt s umelohmotnou lyžičkou- snáď sa mi neotvorí ako vtedy, keď som od neho mala celú kabelku zakvackanú. Mala som sto chutí ísť do jednej známej firmy zaoberajúcej sa výrobou mliečnych výrobkov a vynadať im, ako to tie jogurty zatvárajú. Kráčam rýchlo, omínajú ma len moje nové topánky. Vravím si, musím ich niekedy rozchodiť! Aj keď je len sedem hodín ráno, obloha je krásne modrá, slnko začína jemne svietiť- dnes bude krásny deň. Prechádzam popri Dunaju, kde sú opäť vysadené tulipány, idem smerom na Šafárikovo námestie. Okolo mňa prechádza električka, do kelu! Veď to je tá moja! Bežím ozlomkrky smerom ku zastávke. Udychčane do nej nastupujem, bolesť z nových topánok je preč, nahradila ju pichanie v boku- ach tá moja vytrvalosť skĺbená s rýchlosťou, patrilo by sa s ňou niečo urobiť, občas si pripadám ako druhá ruka Santa Clausa. Po 10 minútach vstávam- tu musím vystúpiť. Ocitám sa znovu v mojej kancelárii, zalievam si kávu, okná otváram dokorán.... Ani neviem ako, a už je 8 povinných hodín odrobených, aj keď sa mi vôbec nedarilo, hlavne, že to mám z krku. Dnes som sa rozhodla, že deň si spríjemním prechádzkou po meste, kúpim si zmrzlinu, poobzerám nové kolekcie vecí, ktoré si aj tak nekúpim. Krátkym „čauuuu a prajem krásny víkend!!“ sa lúčim v práci a vydávam sa na zaslúžené potulky mestom-nemestom. Premýšľam, ako využijem víkend. V mojom premýšľaní ma vyruší cudzia reč- Excuse me, could you help me? .... Yes, of course! Postupne si všímam, kto ma to vlastne oslovil. Mohol mať tak vek ako ja-27. Vyzeral na nejakého Francúza, aj prízvuk tomu nasvedčoval. Hľadal, kde by tu mohol nájsť knižnicu s anglickými materiálmi. Rozprávali sme sa o všeličom, o súkromí aj práci, o krajine, z kadiaľ pochádza. Pozval ma na zmrzlinu, ja som si dala vanilkovú, on pomarančovú. Pozrela som na hodinky- už sme spolu 3 hodiny. Zrazu si uvedomím, že po dlhom čase sa tak úprimne usmievam, a viem, že tento deň mi už nik a nič nepokazí. Lúčime sa- každý ide tou svojou cestou. Na mňa svieti večernými lúčami slnko, ochladilo sa, a tak cez seba prehadzujem čierny svetrík, priviniem si ho bližšie k telu. Nastupujem opäť do mojej električky, dokonca aj vodič sa na mňa prívetivo usmial. Doma si sadám do kresla, robím si varenú horúcu čokoládu a melonovú misu. V telke o chvíľu začne film Život je krásny. A ja si v duchu vravím, že vážne je, a ako málo mi k tomu stačí...
