No do nosa nám nenaprší pýcha, ani zbytočné klamstvá, lež mesačný prach, trblietajúci sa v tmavomodrej tme, postupne dopadajúci na chladnú zem. Hviezdy... predurčené romantickým prechádzkam za mesačného svitu, za melódie nočnej oblohy doprevádzané netrpezlivými nedočkavými krokmi, bažiacimi po objatiach. A predsa svietia pod nohy i chudákovi, ktorý kráča po lúčnej ceste sám, ktorého sprevádza len zvuk vlastných nádychov a výdychov, sú k nemu milosrdné, aj jemu doprajú svoju krásu, nežiadajú zaň nič... možno len obdiv. Spoločnosť robí mi len tma, a jej komplici. Či mám strach, že ma niekto v tom pokojnom tichu vyruší, že zničí moje sny, ktoré sa mi práve snívaju a zo snov stanú sa nočné mory? Sama neviem, nedávam im nádej, sen je silnejší ako nočné mory, ako chlad lezúci po tele, od špičiek nôh, cez lono až po ruky, po krk a oči. Občas okolo mňa prejde kadejaké auto, ktorého hluk ma vyruší z môjho druhého sveta, a zo snov stane sa realita, neprikrášlená, proste taká, aká len sama môže v skutočnosti byť. Raz sladká a lákavá, mätúc mi hlavu, rozvoniavajúc navôkol, inokedy príkra, nežiadúca, ochutená slanými vzlykmi-slzami stekajúcimi po lícach, čo ešte pred chvíľou mali na sebe oblečený úsmev. Niekedy cítim strach,... strach z toho, že si dávam práve interview s tmou, z očí do očí, bez akýchkoľvek zábran, bez ochrany pred ňou. Ale i ona ponúka mi svoju pravú, nefalšovanú tvár, nehrá sa na niečo, čím nie je. Je tmou, čiernou, niekedy tmavomodrou. Netreba ani noc, stačí zatvoriť oči, a znovu vidím...či vlastne nevidím...TMU.
